Za hranicami vášne ✅

34.

Prajem príjemné čítanie ♥

Miriam:

Let do Montrealu bol náročný. Najskôr ma čakala srdcervúca rozlúčka s rodičmi na letisku. Keď mama plakala všetci na viedenskom letisku na nás zízali. Mala som čo robiť, aby som ju ukľudnila.
Po absolvovaní všetkých kontrol som mohla nastúpiť do lietadla. Okolo mňa boli samí starší ľudia, myslím vo veku tridsať až tridsaťpäť rokov. Štrnásť hodín letu bola poriadna makačka, ak sa neráta prestup v Paríži.
Na letisku v Montreale ma čakala žena okolo tridsiatky, držajúc ceduľku s mojím menom a oblečená v čiernom sukňovom kostýme. Pôsobila veľmi milo, ale zároveň autoritatívne. Najskôr na mňa hovorila po anglicky, no keď zistila, že ovládam aj francúzštinu, tak sme sa rozprávali už len tak. Dozvedela som sa, že 90% populácie v Montreale hovorí po francúzsky.
Možno to už nebude také zlé - pomyslela som si.
Odviedla ma ku kampusu miestnej univerzity, ktorá sa na rok stala mojím bydliskom. Čakala som, že budem mať vlastný byt, no tak mi to vyhovovalo viac. Izba bola priestranná a bola len moja. Oba kufre som vybalila a zabrala celú skriňu. Snažila som sa si to spraviť útulné a cítiť sa ako doma.

Prvý mesiac som nerobila nič prospešné, len som tam sedela pozorovala ich a všetko potrebné si zapisovala. Musela som dobiehať francúzštinu a angličtinu a tak osamelé večery som trávila učením jazykov.
Každý večer som ešte absolvovala telefonát cez skype s rodičmi. Zdalo sa mi, že z mami sa stála úplná hysterka. Panikárila, bála sa, otec mal obrovské problémy ju upokojiť.
Pri zaspávaní som sa vracala späť a uvažovala. Posledné mesiace pred mojim odchodom boli naozaj skvelé a prešla som osobnou premenou. Nielen vonkajšou, ale aj vnútornou. Už som si nedokázala predstaviť len tak sa s niekým vyspať, bez rozmyslu, dúfajúc, že zabudnem na všetku bolesť a bude to pre mňa lepšie. Ako obvykle, bola som hlúpa. Veľmi mi chýbal, no veľmi mi chýbala aj Kika a tiež Adam. Stratila som najlepšiu kamarátku, kamaráta a človeka, ktorý ma bral so všetkými chybami. Pálili ma oči a v hrdle som cítila známu bolesť zo zadržiavania plaču. Trvalo mi veľmi, pokým sa mi podarilo zaspať. Zhruba tri mesiace som mala problémy so spánkom. Na časový posun som si zvykla čo najskôr, až na to kanadské počasie. Väčšinu času snežilo, pršalo a bolo zamračené. Sem tam, na krátky moment vyšlo slniečko. Do môjho šatníka preto pribudlo veľa svetrov a šálov.

Najväčším problémom pre mňa bolo zabehnúť do systému, iného ako je stredná škola. Tam už išlo o biznis a veľké veci. Pracovala som s veľkými rybami Montrealu. Na druhej strane to boli vzdelaní a inteligentní ľudia, ktorí boli ambiciózni a svoju prácu robili precízne. Moju šéfku som si obľúbila. Bola ústretová, ukazovala mi svoje návrhy začiatočníčky, radila mi a snažila sa, aby som tam zapadla čo najlepšie. Jej hodnotenie bolo pre mňa nesmierne dôležité, ale hlavne riaditeľa firmy, ktorý bol špičkový architekt. Jeho som naozaj obdivovala. Keď som už bola zabehnutá, vedela čo ako funguje, začala som viac budovať vzťahy a všímať si iných študentov alebo nových, mladých pracovníkov. No všetci akoby si hľadeli len to svoje. Na moje veľké prekvapenie sa ku mne na izbu dostalo dievča. Vysoká hnedovláska so skvelou postavou. Mala asi dvadsaťjeden a zaľúbená do Adama Levina. Už vtedy som vedela, že to bude môj človek. Volala sa Sam. Bola z Californie. Jej najväčším problémom bolo pre ňu počasie, ale ako sama tvrdila, išla do výzvy. Celý výmenný pobyt bol pre ňu akousi výzvou, ktorú chcela prekonať. Hovorila plynule po francúzsky, takže sa mi učilo ľahšie. Bola taká bláznivá, no skromná a úctivá. Priateľa nemala. Stále som mala na pamäti jej slová, že ak sa pri chlapcovi cítim menejcenná a škaredá mám ho poslať k vode.
Raz pri spoločnom jedení obrovskej syrovej pizze, ktorú ma naučila jesť, sme si navzájom porozprávali svoje životné príbehy. Jej rodičia nemali peniaze na rozdávanie, avšak celý život jej šetrili na túto príležitosť. Musela sa veľa učiť, dosahujúc priemer jedna celá a prejsť vstupným testom a pohovorom, aby jej väčšinu čiastky hradila spoločnosť. Súrodencov nemala, preto jej bolo ľúto, že nechala rodičov o samote. Často sa jej cnelo za domovom. Aj keď mala sem tam kilečko na viac, počas jej týždňa depresie, vždy bola krásna. Svojím spôsobom mi pripomínala Kiku. Tiež mala pošťukané nápady večer pri zaspávaní.
Ja som jej porozprávala o všetkom. Aj Matúšovi. Tomášovi. O tom ako som všetkých sklamala a prišla o najlepšiu kamarátku. A v neposlednom rade o ňom. Ako mi pomotal hlavu a akou zmenou som prešla počas jeho bytia pri mne. Ušlo niekoľko sĺz, aj smiech, ale cítila som sa o niečo ľahšia. Bola nezainteresovaná osoba, bola mojím psychológom a ja pre ňu. Vtedy som nadobudla pocit, že to môže byť dlhý rok, ale bude skvelý pretože nebudem sama. Nemýlila som sa.
Mali sme voľný piatok, moje „vyučovanie" skončilo skôr a tak som mala väčšinu dňa voľného. Sam navrhla, nech ideme do kina, že dávajú nejakú romantickú komédiu z minulého roka. V meste mali kino, kde počas dňa hrali filmy, ktoré boli staršie. Stáli sme v rade na popcorn, nachos a pitie, keď okolo prechádzala skupinka chalanov. Boli štyria. Navyše Francúzi. Prišli mi ako z módneho časopisu, z toho akí boli krásni. A voňaví. S tvarovanými zadkami rovno do ruky.