Za hranicami vášne ✅

6.

       

,,Ale nemrzí ma toto." Naše pery spojil dokopy. Vytiahol mi šaty, odtiahol nohavičky a vnikol do mňa prstom. Až mnou trhlo. Po druhýkrát som zavzdychala. Vedel, že sa mi to páči. Bola som vlhká. Ešte viac ho to vzrušilo. Dotýkal sa ma po celom tele. Bez opýtania, či dovolenia. Bral si ma a bolo mu jedno, čo si o tom myslím. Otočil si ma zadočkom k sebe. Šepkal mi do ucha, vzdychal, fúkal, vzrušoval.

Pohyboval sa vo mne prstom, rytmicky. Nohavičky boli už úplne mokré. Cítila som jeho tvrdý penis. Začínala som len čakať na jediné. V tej chvíli som bola tak neskutočne nadržaná, že mi bolo jedno s kým to bude a kde. Hneval ma, ale potrebovala som to.
Hlboko a rýchlo prirazil a videla som hviezdičky. Dotýkal sa pŕs, stláčal ich, masíroval, bol ako divé zviera. Takú chtivosť som ešte hádam ani nevidela. Vedela som, že keď celá sexuálna pozlátka opadne, uvedomím si, že som hlupaňa.
Najprv som sa vrátila ja, potom ma nasledoval on. Pri stole bola zábava. Asi trikrát som skontrolovala či nevyzerám po rýchlom sexe a išla späť k stolu.

Na moje počudovanie sa to s Tomášom vrátilo do starých koľají. Spávali sme spolu, bavili sa, užívali si. Karhala som samú seba. Bola som tak rozpoltená na dve časti. Strácala som prehľad v tom čo chcem.
Viac ma hnevalo to, že Martin si odo mňa držal odstup. Nekomunikoval so mnou ak to nebolo potrebné a radšej sa rozprával s inými.

,,Hanzelová, Lehotský k tabuli." Hneď som sa postavila, Martin ma nasledoval. Čo ten matematikár po nás chce? Vždy nosil dôkladne, na puky vyžehlené nohavice čiernej, sivej alebo khaki farby, bielu košeľu, pletenú vestičku, motýlika a sako si úhľadne skladal na začiatku hodiny vždy na svoju stoličku. Nesmeli chýbať hodinky na ľavej ruke a okuliare, ktoré mu neustále viseli na šnúrke. Na tabuľu napísal na oba krídla príklady.

,,Miriam na pravo, Martin na ľavo. Rátajte!" Vedela som, že je vo svojom. Je to matematikár. Za naše gymnázium vyhráva všetky súťaže, či už sa jedna o matematickú olympiádu, maksa, klokana či pangeu. Toto bol ale ľahký príklad. Uvažovala som, či mám rátať, alebo nie. Nakoniec sa mi to podarilo skôr ako Martinovi. Bolo mi to čudné. Otočila som tabuľu s výsledkom. Učiteľ mi to skontroloval. Pochybovačne po mne pozeral aj s Martinom.

,,Správne, máš 1," hlesol, zapísal si známku do svojho zápisníčka a aj do klasifikačného. Ďalej to neriešil. Nemal vybudovaný citový k študentom. Všetci v triede sa na mňa divne pozerali. Porazila som matematického génia. Jeho smerom som sa radšej nepozerala.
Celú hodinu sme rátali príklady a na malý okamih som sa vrátila do čias, keď som bola jednička z celej triedy. To bolo dávno, veľmi dávno.

Zdalo sa mi akoby sa celý deň vliekol. Von bolo sychravo a pršalo, blížila sa búrka. Nemala som auto a na mojich nohách boli kožené balerínky. Vedela som, že budem chodiť ako kačka. Vážne skvelé.
Vyučovanie skončilo, všetci sa vyhŕkli z tried. Bežala som ku svojej skrinke, chcela som všetko stihnúť kým sa nerozprší úplne. Hádzala som veci do skrinky, Kristína mala ešte dve hodiny. Tak trošku som spravila bordel v skrinke, čo už. Mala som v pláne si to zajtra uložiť. Ale ako som si stihla všimnúť moje plány vždy nevychádzajú podľa predstáv.

To ma počasie zabíjalo. Hrozné. Fúkal nepríjemný vietor. Narážal do mňa dážď a otáčal mi dáždnik. Skvelé. Ak dôjdem domov v poriadku som bohyňa. To by som asi chcela veľa. Mestom sa valilo neskutočne veľa vody. Balerínky som mala premočené, vychádzali mi z nich bublinky. Vlasy sa mi lepili na tvár. Keď sa mi vysušia budem vyzerať ako tá Medúza.

Autá sa hrnuli okolo mňa. Dostala som paniku. Čo ak ma jedno z nich ošpliecha? Len to nie, prosím. Zrazu pri mne zastalo auto s tmavými dymovými sklami. Dobre, zľakla som sa. Pred očami sa mi premietol film 96 hodín, veď viete čo tam unesú tie kamarátky v Paríži Albánci a predávajú ich ďalej. Miriam, skľudni hormón! Na strane spolujazdca sa stiahlo okienko. Obzerala som sa radšej po meste.
,,Mirka?" zaznelo z auta prekvapene. Zohla som sa. Auto šoféroval Martin. To auto asi nebude jeho. Pomyslela som si. Rodičia mu totiž kúpili červenú felíciu v zachovalom stave ,,Prosím ťa nasadni do auta." Nebolo nutné ma dvakrát presviedčať. Dáždnik, ktorý bol už zlomený, som odhodila. Trošku sa "vytriasla" a nasadla do auta.
V aute bolo príjemné teplo a potichu hrala hudba. Páčila sa mi vôňa. Bola Martinova. ,,Ako to, že ideš pešo domov?" opýtal sa ma prekvapene.
,,No vieš obaja rodičia odišli a mamkino auto je v oprave. Navyše nemala som tušenie ako mi idú spoje. Myslela som, že to stihnem, ale očividne som to nestihla." Objasňovala som mu situáciu.
,,A čo Kika alebo Tomáš?" pokračoval vo svojich otázkach, no stále sa sústredil na šoférovanie.
,,No Kika má ešte vyučovanie a rovnako aj Tomáš." Klamala som. Nevedela som, kde bol Tomáš
,,Aha." povedal. ,,Radšej pustím klímu, aby ti nebola zima." Voda po mne stekala. Bože určite mu zamočím sedadlá. Ja sprostá.
,,Máš nové auto?" usmial sa, ostávajúc pohľadom na ceste.
,,Nie. Je môjho otca. Moja červená kráska je v oprave."
,,Červená kráska?" začala som sa smiať.

,,Áno." povedal urazene, ,,a nesmej sa mi!" Nech som sa akokoľvek snažila prestať smiať, nedarilo sa. V rádiu zaznela moja obľúbená skladba, Viac od IMT Smile.

,,Vždy tam čakáš keď otočím kľúč vo dverách k mojím-ím-ím." pospevovala som si. Maťo si to všimol a dal hlasnejšie. ,,Chcel som ti ponúknuť viac a viac a viac a viac a viac a viac a viac než sa dá dať tebe láska čo máš ma." Po celej odspievanej skladbe nastalo v aute ticho. ,,Máš naozaj pekný hlas." Zhodnotil môj "spevácky" výkon. Trošku som sa červenala. Okrem rodičov ma nikto nepochválil. Väčšina ľudí to brala ako škriekajúcu fistulu.
,,Prepáč, nechala som sa uniesť." Mávol len rukou a zase ticho. Čakala som na jednu otázku a nevedela som odhadnúť, kedy ju položí. ,,Ako si dnes vyrátala ten príklad?" opýtal sa ma. A bolo to tam. Napriek očakávaniu, som spanikárila a nevedela odpovedať. ,,No vieš osvietilo ma." Ježiš. Miriam nič lepšie ťa nenapadlo? Ak by sa odovzdávali ceny, za najväčšiu povedanú hovadinu, bezkonkurenčne by som vyhrala.
,,Osvietilo?" opýtal sa zaskočený. Nezdalo sa mu to. Nikomu s IQ vyšším ako osemdesiat by sa to nezdalo. ,,Áno, niekedy mám také stavy. Chápeš, prišlo to samo." Nevedela som sa vymotať zo svojej lži a navyše trápnej a neuveriteľnej lži.
,,Aj by som ti uveril, keby som nevidel ten postup. Dobre si vedela čo robíš, ani raz si nezaváhala. Bolo to rýchle, krátke, presné." Dostal ma. Čo mu mám povedať? Že vôbec nie som taká tupá a rozumiem všetkému čo berieme alebo čo? Našťastie sme boli pred mojím domom.

,,Možno som mala šťastie." Žmurkla som na neho. ,,Ďakujem za odvoz." Rýchlo som vystúpila z auta a bežala dnu. Odhalil ma.
Hneď som zo seba vyzliekla veci a hodila ich do prania. Napadlo ma, že si objednám pizzu. Najskôr som musela skontrolovať obsah svojej peňženky. Peňaženka, kde si? Hľadala som ju všade, ale márne. Kde len môže byť? Vtedy mi to napadlo. Musela mi vypadnúť v aute. Nemala som na neho číslo. Uvedomila som si, že na Adama asi aj mám. Hľadala som v mobile a predsa našla. Dovolala som sa mu a poprosila, aby mi poslal esemesku s jeho číslom. V pozadí som počula Kristínu. Bolo na čase ukončiť hovor.
Maťovi som hneď volala. Potešilo ma, keď mi oznámil, že mi ju bez problémov prinesie. Za ten čas som si objednala dve pizze. Nahodila na seba obľúbené tepláky, otcove biele tričko, odmaľovala sa a vlasy dala do drdola. Nemala som v pláne nikam chodiť. Prišiel Maťo a naraz s ním aj pizza. Donášačovi som nechala malé prepitné a ostala osamote s ním pred dverami. ,,Nechceš ísť dnu?" ponúkla som mu.