Za hranicami vášne ✅

12.

•kvietky moje prinášam vám novú časť, dobre viem, že po dvoch týždňoch no ale majte so mnou trošičku strpenia..toto je už nová časť, ktorá ani na fb nebola pridaná takže som zvedavá čo na to poviete, aspoň tie čo to čítate :3 ďakujeeeeeem ♥

       

,,Prosím odveď ma preč, niekde, kde bude pokoj." Vypočul moje prosby, zdvihol ma pomaly zo zeme a zavolal nám taxík. Cestu taxíkom som prebdela, jediné čo som registrovala bolo, že sme išli ku nemu domov. Ďalší moment, ktorý mi pripomenul romantický film. Vždy som milovala romantické filmy.
Zastali sme pred jeho domom. V tej tme som nevedela rozlíšiť či je veľký alebo malý, farebný alebo ponurý. Skrátka nič. A alkohol v tom mal hlavnú úlohu.
Keď som bola u neho doma cítila som sa tak pokojne, to miesto mi bolo povedomé, ale netušila som prečo. Bolo to ako deja-vu. Tá vôňa domova bola neopísateľná. Levanduľa.
,,Mama s otcom prídu až ráno, pretože slávia svoje 20 výročie a sestra je u starkej." Mala som pocit, že tu trochu triezvem.

,,Chceš vodu?" zdvorilo sa opýtal a viedol ma do kuchyne. Sadla som si na barovú stoličku a privrela na malý moment oči. Chyba. Späť som ich otvorila a konečne nevidela kolotoč.

,,Prečo si ma odviedol k tebe?" Túto otázku som si nemohla nechať ujsť a nedočkavo som čakala na odpoveď.

,,My dvaja sa musíme porozprávať." Prikývla som, aj keď som mala trochu strach.

,,No tak začni, počúvam." Rozhodol sa, že bude lepšie keď si sadneme do obývačky.

,,Chcem vedieť prečo si taká a prečo robíš všetky tie veci."  Tvárila som sa nechápavo, dobre možno mi to trochu nešlo. Vedela som na čo naráža. Na tvári mal ten výraz do-riti-neser-ma-a-všetko-vyklop.

,,Vieš čo sa stalo," prikývol a tak som pokračovala, ,,aj to, čo to so mnou spravilo?" naznačil, že nie.

,,Ja som Matúša tak veľmi ľúbila, vtedy som mala pocit, že budeme spolu naveky, že sme spriaznené duše. Bol môj život, vesmír, čokoľvek." Začínala som sa cítiť lepšie. Uvoľnene. Ale prečo?

,,Ako dlho ste boli spolu?" Vedela som to presne, vrylo sa mi to do pamäti.

,,Presne v ten deň, keď sa stala nehoda to boli 2 roky. Keď ho sanitka odvádzala, v tom čase, dva roky dozadu mi dal prvú pusu. Ja viem boli sme ešte vtedy 13 ročné deti, keď sme spolu začínali, ale predsa detská láska je taká čistá," usmiala som sa a opäť pokračovala, ,,ten bozk bol taký neistý, ale veľmi sladký. Mali sme predsa 13, žiadne veľké veci sa diať nemohli." Stále som sa usmievala. Mala som strach pozrieť sa na Martina. No neodolala som sa a musela sa na neho pozrieť. Jeho pohľad bol prekvapený a iný, neviem tak sa na mňa ešte nepozrel.

,,Čo si robila potom? Po pohrebe?" Ironicky som sa zasmiala so slzami v očiach.

,,No vtedy sa  začala tá hrozná, ale v tej dobe prijateľná fáza. Nevedela som čo robiť a ako sa cez to všetko preniesť. Chcela som to čo najlepšie zvládnuť. Uvedomila som si, že budú 2 mesiace prázdnin a mám čas sa cez to dostať."

,,Povedala si si, že budeš mrcha?" Hodila som sa na neho zamračený pohľad. ,,No veď vieš čo myslím."

,,Hej. Vtedy som dala bodku za starým životom. Stredná škola sa rovná nový začiatok. A tak všetci poznali Miriam, ktorá je mladá, sexi a sebavedomá." Celý čas ma pozorne počúval, ale netušila som na čo myslí.

,,Chápem, že to čo si si prežila muselo byť hrozné, ale si si istá, že to bol dobrý nápad sa tak veľmi zmeniť?" Sadla som si do tureckého sedu a premýšľala nad jeho otázkou.

,,Povedala som si, že už nikdy nespravím takú chybu, že sa zaľúbim. Život je sviňa, a keď už sa máš dobre zasadí krutý knockout a trvá dlho kým sa pozbieraš."
,,Ale vždy to môžeš otočiť. Musíš dýchať s každou ranou a potom to vyhráš."
,,Nebudeš ty náhodou Mike Tyson?" opýtala som sa ho a naraz sme sa zasmiali.

,,Nie, nie. Len sa snažím nájsť vždy niečo pozitívne a povzniesť sa nad to zlé. Moji rodičia robia to isté. Ja im v podstate závidím."

Opýtala som sa ho to, čo ma zaujímalo. ,,Čo im závidíš?"

,,Vieš," začal a postavil sa. ,,Sú spolu dvadsať rokov a za tých osemnásť rokov, čo som na tomto svete, mám pocit, že sa ľúbia stále rovnako. Nehádajú sa pre prkotiny, tešia sa z maličkostí, vymieňajú si malé bozky či šteklenia. Rozdávajú lásku rovnomerne mne aj Ivanke. Rozumne si  delia povinnosti v domácnosti a aj hospodárenie s peniazmi. Oni dvaja sa skrátka našli. A keby sa im dnes pozriem do očí, uvidím v nich tú istú lásku ako pred niekoľkými rokmi. A to isté chcem aj ja. Skutočnú lásku na zbytok života. Dobre nehovorím, že hneď teraz momentálne, ale aspoň chcem poznať to dievča dopredu, chcem ju najskôr za kamarátku, ktorú budem spoznávať čas od času a budem vedieť, že sa len tak ľahko neojebem." Po celý čas som ho počúvala a bola som dojatá. Ktorý chalan povedal niekedy niečo takéto? Tlačili sa mi slzy do očí. Zase. ,,Aj keď nebudem mať prezidentov plat, chcem byť hlavne zdravý a šťastný so svojou rodinou, kde bude panovať pravá láska." Bol mi otočený chrbtom, pozeral sa ako praskal oheň v krbe a iskry šľahali na odolné, sklenené dvierka.

,,Možno som to dievča aj stretol, ale teraz nie je správny čas na to byť s ňou."

,,A koho?" Hovorila zo mňa zvedavosť. Konečne sa na mňa otočil a pozrel mi do očí.

,,Dievča, ktoré stratilo nádej v samú seba." Nerozumela som mu o čom hovoril, ale mala som taký zvláštny pocit, ktorý sa vnoril do môjho žalúdka a rozhodol sa v ňom prežiť určitý čas. Nastalo to trápne americké, filmové ticho. Už po niekoľkýkrát som sa cítila ako Jennifer Aniston, Anne Hathaway alebo Nina Dobrev.

,,Okej, no poď si hore ľahnúť." Viedol ma hore po schodoch do izby, asi jeho. Mal ju veľmi peknú a útulnú. A voňalo to tu opratým posteľným, domácou vôňou a tou jeho. Úžasná zmes.

,,Ehm, no ja budem spať v spálni a ty sa vyspi tu. Neboj, som čistotný takže nemusíš mať strach." Začala som sa smiať, proste mi to nedalo. Povedzme si úprimne, bol zlatý a ja ešte trochu opitá. Vedľa postele mal nástenku fotiek, takú podobnú ako ja. Na malý moment sa mi zdalo, že stŕpol, keď som sa vybrala k tej nástenke. Boli tam rôzne fotky priateľov, rodičov, fotky zo školy. Pozerala som si ich pokým môj zrak neupútala jedna. Dve malé, asi päť ročné deti sa usmievajú so štrbavými zubami a ústami celými od nutelly sa radostne usmievajú do objektívu. Tie copíky rýdzavej farby, zelené oči, vytrhnutý predný zub ma utvrdili, že dieťa na fotke som poznala. Bola som to totižto ja.
,,Martin!" zvolám jeho meno. Ostal v šoku rovnako ako ja. V tej chvíli som netušila, že ako bolo možné to, že sme mali spoločnú fotku o ktorej som nevedela.

,,Ja ti to vysvetlím," začal trochu neisto.

,,Tak v to dúfam." Nahneval ma a v podstate nebol dôvod. Vždy som bola divná. Zase som viedla zvláštne vnútorné monológy, ktoré nedávali zmysel.

,,Vieš my sme spolu chodili do škôlky." Doslova som na neho ostala civieť.

,,Ja, ako..." začala som hovoriť, no došli mi slová. Nepamätala som si na to, že sme spolu boli v škôlke. Ani len spomienka, či len malý náznak.

,,Tá fotka je z posledného roku v škôlke. Všetci sme mali olovrant, potom sa fotili a išli na preliezky. Chcela si nám ukázať, že vieš visieť dole hlavou alebo niečo také. No a zrazu sa ti vyšmykli nohy a padla si na hlavu."

,,Ale, ale ako, že si to ani trochu nepamätám?" Nemohla som veriť tomu, čo mi hovoril. Vždy som mala dobrú pamäť.

,,Mala si silný otras mozgu a trochu aj opuch. Po zobudení si si nič nepamätala." Nahmatala som si malú hrču na hlave na temene. Vždy som sa čudovala odkiaľ ju mám, aj keď ma už nebolela a bola tam len „na okrasu".

,,Prečo si mi to nepovedal?"