Za hranicami vášne ✅

4.

        ,,Som Adam." Podal som jej ruku na zoznámenie. Bola opitá, poriadne opitá, ale stále zlatá. Sedela  na chodníku a pomaličky zaspávala.
,,Maťo poď sem," zakričal som na neho. Môj najlepší kamarát sa vliekol. Očividne otrávený a znechutený.
,,Ale, ale koho to tu máme," hlesol. Nechápavo som pozrel.
,,Poznáš ju?" spýtal som sa ho. Prikývol. Ruky mal založené vo vreckách a na tvári sklamaný, no zároveň nahnevaný výraz.
,,Jasné. To je Miriam Hanzelová, mávam s ňou niektoré hodiny." pozeral na ňu a snažil sa ju prebrať. ,,Jedno z najkrajších dievčat na škole. Chalani sú z nej namäkko. A kedysi to bolo iné." Nechápal som čo bolo iné a o čom hovorí.
,,Ale čo tu robí? Sama a navyše opitá." Nedávalo mi to zmysel. Martin sa obzrel.
,,V Palaci je dnes večierok, určite tam bola a opila sa." Ironicky sa zasmial a pokrútil nad ňou hlavou.
,,Ale sama? A ona?" Martin mykol plecami. Zohol sa ku nej. ,,Mirka?" zodvihla ku nemu zrak. Hovoril milo a odhrnul jej vlasy z tváre. Niečo mi naozaj nesedelo. A očakával som vysvetlenie.
,,Kde je tvoja blonďavá kamarátka?" Neodpovedala. Ale stále bol trpezlivý.

,,Vieš, všetci sa na mňa vysrali," povedala smutne a pokračovala ,,mňa nemá nikto rád." Tút vetu opakovala stále dookola.

,,No poď ideme domov." Nejako sme ju postavili na nohy.

Cesta ku nej domov bola veľmi náročná. Smiala sa, potom bola smutná, skoro si vyvrtla nohu. Martin bol stále pri nej. Držal ju, aby nespadla. Prekvapením bolo pre mňa, že jej nikto nevolal dokonca ani jej najlepšia kamarátka. A ešte väčším prekvapením bolo to, že Martin poznal kde býva. Nikdy predtým ju nespomínal a v škole nevyzerali, že sa poznajú. ,,Koho máš doma?" spýtal som sa.
,,Som sama." našli sme v jej kabelke kľúče. Martin ju zobral do náručia a odviedol dovnútra.

Jej dom bol úplne prázdny, no napriek tomu sa mi tam páčilo. Kým ju niesol hore stále si niečo mrmlala. Bola celkom zlatá, na to že jej povesť hovorila a ukazovala niečo iné. Pôsobila na mňa protikladom.

Vedel som, že takéto dievčatá sú mimo moju ligu. Aj napriek tomu, že som bol hokejista.

Jej izbu som napodiv našli hneď. Všetko bolo upratané, krásne, typicky dievčenské, ale nie prehnané. Každá vec mala svoje miesto. Veľká posteľ s baldachýnom bola uprostred izby a dodávala rozprávkový dojem. Maťo ju do nej uložil. Kabelku s lodičkami som  položil vedľa postele. ,,Hlavne to nehovor môjmu ocinkovi,"  stihla povedať predtým ako sa uložila na spánok.

Pohľad Mirky:
Stále mi vírilo hlavou, kto ma odniesol domov. Vedela som, že to boli dvaja chlapci, nedokázala som si však spomenúť aký. Rada by som sa im možno poďakovala. Boli milí, veľmi milí, ale stále som nevedela, čo boli zač. Dobrí ľudia ešte existujú.

Kristína ma trochu dosť nasrala, ako sa na mňa vykašľala a k Tomášovi sa vyjadrovať nejdem. Prešla ma aj chuť ísť za ním a porozprávať sa. Mala som hodinu matematiky. Milovala som ju, ale popularita je dôležitejšia preto sa o tom nikto nesmel dozvedieť. Naše gymnázium bolo matematické, všetci vedeli že sme najlepší na Slovensku. Smerovala som do matematickej triedy. Sama.

Pri vchode som do niekoho vrazila. Dosť vyššieho odo mňa. Pozrela som sa mu do očí. Vtedy sa ozval hlas v mojej hlave. Hej Miriam mysli, ty ho poznáš! Pozerala som na neho ako idiot.

,,Nejaký problém?" opýtal sa ma celkom dosť nepríjemne.
,,Nie, prepáč." Prestala som na neho pozerať a posadila sa na svoje miesto. Sadol si do vedľajšieho radu. Nedalo mi to. Celú hodinu matematiky som sa na neho nenápadne pozerala. Vedela som, že ho poznám. Vedela som to. Čo ak bol on ten, ktorý mi pomohol domov? Kurník šopa. Je to hrozné.

Kristínu som celý deň nevidela, neviem či sa mi vyhýbala, alebo nebola v škole, v podstate som nemala chuť ju stretnúť. V sobotu to od nej nebolo vôbec pekné, vlastne vďaka tým dotyčným osobám, inak neviem, čo by bolo so mnou. Kde by som skončila. Milujem oslavy, keď sa zabávam, keď sa pije, ale to prekročilo hranice.

Vyučovanie sa blížilo ku koncu. Slovenčinárka nás z hodiny pustila skôr, mierili sme na obed. Sadla som si k svojmu stolu. Žiadna smska, nič. Nemala som dnes náladu stretnúť sa s niekým mimo "mojich" ľudí. Ani tých svojich som nevidela. Všetko mi pripomínalo akúsi zradu.

Oproti môjmu stolu si sadla dvaja chalani, zbadala som ich tváre a vtedy mi to trklo. Boli to oni! Záchrancovia!

Sedel tam ten z matematiky a potom ten, ktorý tu je nový. Vedela som, že sú to oni. Pozreli sa obaja na mňa a chvíľu len tak pozerali a ja na nich. Čo robiť?

Nakoniec som odvrátila zrak ja na zvoniaci mobil. Kikuška. Zrušila som ju. Rýchlo som do seba nahádzala jedlo.

Zastala som pri nich. Zbadali moju pozornosť. Pozrela som im do tváre. Obaja boli vážne pekní, neboli to tí s ktorými spávam, ale boli krásni.

,,Ste tí dvaja zo soboty, však." Prikývli. Uľavilo sa mi. ,,Ďakujem!" jednoduché a proste, usmiala som sa na nich a odišla.

Kristína ma čakala na parkovisku. Prinajlepšom ju zabijem! Povedala som. Prišla mi smutná, keď som ju z diaľky videla.

,,Ahoj." pozdravili sme sa.

,,O čo ide?" na rovinu som sa jej spýtala. Neodpovedala. To sa jej nestáva.

,,Boli sme spolu. S Tomášom. Ale k sexu nedošlo." Nemohla som tomu uveriť, čo mi povedala. Proste nešlo to. Dobre vie, akú máme zásadu. Nespíme navzájom s chlapcami. V živote by som nemala nič s chlapcom ktorého mala ona. Nejde to. Dobre vie, že toto je základné pravidlo. Navyše toto bol Tomáš. Dobre vedela, čo sa stalo medzi nami. Bola moja najlepšia kamarátka. A môj vnútorný pocit o zrade, bol oprávnený.

,,Viem aké máme pravidlo a mrzí ma to, strašne moc."

,,Prečo?"

Ľútostne na mňa hľadela, no necítila som nič. ,,Neviem, skrátka sa to stalo. Neviem ako." Nehodlala som to počúvať. Prišlo mi zle. Odišla som k svojmu autu. Bez pozdravu. Snažila som sa naštartovať, ale nešlo. Do riti! Ešte aj toto. Skúšala som to ešte päť minút a napokon to vzdala.
Vystúpila som z auta, mala som potrebu kopnúť si do kolesa tak som to urobila.
Čo teraz spravím?

,,Všetko v poriadku?" otočila som sa a predo mnou stáli tí dvaja chalani. Zase.

,,Nie," odpovedala som jednoducho. Založila si ruky na prsiach a tvárila sa, že je všetko okej. ,,Si si istá? Môžeme ti to opraviť," odpovedal mi ten z matematiky. Vnútorný pocit mi nahováral, že sa poznáme viac ako len z piatkového večera.
,,Čo za to chcete?" Určite ma budú chcieť dostať do postele. O nič iné žiadnemu chalanovi nejde čo sa týka mňa. A možno som len mala zbytočné predsudky.

,,Nič. Stačí ďakujem," povedal to tak trochu nahnevane, aspoň mi to tak prišlo.
Prplali sa mi chvíľu v aute a ja som ich zatiaľ sledovala. Za ten čas som ich mohla zhodnotiť. Boli vážne, ako to hovoríme s Kristínou, sexuálni.
Vysokí, dobre stavaní,  mužní. Popravde to sú typy chlapcov na ktorých letím. Iba Tomáš bol podobný tomuto typu. Srať na Tomáša, to čo urobil nebolo pekné.

,,Dobre, máš to," oznámili po chvíľke.

,,Ďakujem vám." Prešla som okolo nich, nasadla, naštartovala auto a išlo. Usmiala som sa. Prešli som autom okolo nich, stihla zatrúbiť a smerovala domov.
Napadla mi úplne zákerná myšlienka. Žeby som zbalila Adama? Ale vnútorné ja to okamžite zatrhlo. Niektoré dni som si pripadala ako úplný schizofrenik. No určite som sa nemienila tváriť, že všetko je v poriadku.