Za hranicami vášne ✅

18.

Prajem príjemné čítanie ♥

       

V škole som sa snažila Tomášovi vyhýbať. Nemala som náladu pozerať sa na jeho klamársky ksicht. Aj keď rada by som ho provokovala a vytŕčala sa pred ním, aby zistil o čo prišiel a pocítil aspoň trochu ľútosti, potom som si však povedala, že to nejdem robiť a život ho možno sám prefacká. Navyše nechcela som sa správať až tak detinsky.

Sedela som na hodine občianskej náuky a snažila sa vnímať profesora a jeho výklad o politológii a politickom systéme v našom štáte. Myšlienky mi ale behali inam. Nechcela som si priznať ako veľmi mi Tomášov čin ublížil, vtedy som začala myslieť aj na Martina a uvažovať o tom, či by spravil niečo podobné. Nech som sa na to pozerala z akéhokoľvek uhla pohľadu vedela som, že nie, že niečo také by nebol schopný urobiť. Uvedomila som si, že ich porovnávam a nechápala som prečo. Nedalo mi to.

,,Slečna Hanzelová, môžete mi povedať viac o rozdelení moci v našom štáte?" zachytila som profesorovu otázku smerovanú na mňa. Myšlienkami som bola inde.

,,Prepáčte pán profesor ale nie." Nemala som poňatia o čom vravel a nesústredila sa na neho.

,,Skvelé, tak možno si na to spomeniete po škole a nemienim o tom diskutovať." Chcela som namietať, ale jeho pohľad mi naznačoval, že to nebude dobrý nápad. Úžasné. Potom som ho na truc nevnímala. Len na našej škole musia profesori vykať študentom, a keď urobia niečo zlé hneď ich nechať po škole.

Kráčala som po chodbe a všimla si, že Tomáš smeruje s Martinom do riaditeľne a boli pekne vytočení. Smrdelo to malérom. Snažila som sa nájsť Adama, ale nikde som ho nevidela.
Na ostatných hodinách som chcela ako tak vnímať, no nešlo mi to. Niektorí asi pochopili, že odo mňa nemôžu očakávať spoluprácu a ďalšie po škole som nechcela.

Mierila som do svojej triedy. Dve hodiny po škole, jediné čo mi ostávalo, bolo niečo si čítať alebo sa dokonca sučiť. Najhoršie na tom bolo, že ostala sama. Zhruba päť minút som sedela v triede, keď sa v tom otvorili dvere. Vzhliadla som k nim a videla cez ne prechádzať Martina. Nechápala som. Vošiel sám a tiež bol prekvapený. Ešte lepšie. Kypel hnevom a ani sa mi nepozdravil. Napokon si sadol do tej istej lavice ako ja, len vo vedľajšom rade.

,,Ahoj," pozdravila som sa mu prvá. Žiadna odozva. ,,Si v poriadku?" Nevzdávala som sa, možno som bola otravná, ale to ma netrápilo.

,,Máš boha pocit, že som v poriadku?" opýtal sa so zvýšeným hlasom a odporným pohľadom. Trošku som cukla strachom od toľkého hnevu. Takého som ho nevidela.

,,Prepáč, chcela som pomôcť." Už som sa na neho nemienila pozerať a nadávala si v hlave, že toto budú asi najhoršie dve hodiny. Vytiahla som si matematiku a preratávala pár príkladov. Triedou sa ozvalo buchnutie po stole a od hluku som sa zľakla. Otočila som sa na Martina a snažila sa pochopiť čo sa deje.

Jeho otázka ma prekvapila. ,,Povieš mi, ako si mohla spávať s Tomášom?"

,,Prepáč, ale myslím, že je to súkromné." Nevedela som o čo mu ide a kam smeruje jeho otázka.

,,Tak asi to nie je súkromné, keď všetci septimáni a chalani z 3.B si o tom dnes vypočuli veľa." Jeho pohľad mi prišiel ľadovejší ako ktorýkoľvek cencúľ na našom dome. V hrdle sa mi vytvorila malá guča.

,,Prosím?" Môj hlas znel ako hlas päť ročného dievčatka. Aj v tom tichu ho bolo ledva počuť.

,,Dnes sa nám všetkým na telesnej chvastal ako ťa pretrtkal všade, kde to bolo možné." Guča v hrdle sa mi zväčšovala a jeho hlas tiež nebol veľmi pekný. ,,Myslel som, že máš viac rozumu ako dať takému kokotovi, ktorý má baby len na jedno." Intenzita hlasu sa zvyšovala. ,,Vôbec sa nechováš na to, že máš devätnásť rokov. Krucinál dievča!" Od zlosti sa postavil a začal sa prechádzať po triede. Všimla som si jeho zmodralé hánky na pravej ruke. Pomaly som si asi uvedomila, čo sa stalo. Nikdy som ho ešte nevidela takého agresívneho. Bála som sa, lebo som nevedela, čo od neho môžem čakať.

,,Má byť aj on po škole a nie je tu." V jeho hlase nebola ani štipka dobra. Snažila som sa na neho viac sústrediť a zistiť či aj on dostal od Tomáša, všimla som si pár kvapiek krvi na jeho bielom tričku a trochu fialové obočie.

,,Ehm, vy ste sa pobili?" opýtala som sa. Trochu hlúpa otázka. To som si uvedomila neskoro. Pozrel od steny na mňa a jeho pohľad už nebol taký hrozný, mäkol.

,,Hej." Už to neznelo tým sebaistým hrôzostrašným hlasom, skôr akoby sa za to hanbil.
Nastalo ticho. Dlhé ticho, sprevádzané našim vzájomným pozorovaním. Chcela som mu pohľadom naznačiť, ako mi je všetko ľúto, ako som sa zmýlila, a že sa pre mňa ešte nikto nepobil. Moje malé ego jasalo šťastím.

,,On ma podviedol a ja som to videla vlastné oči. Stručne som mu to vysvetlila a potom," na malý moment som zastala a rozmýšľala čo ďalej. Vynechala som tú časť s čašníkom. To fakt nemusel vedieť. ,,Vedel som, že je hajzel, ale že až taký ma prekvapilo." Cítila som, že sa z neho pomaly vytrácal hnev. Snažila som sa ho nejako ukľudniť. Toto nebol vysmiaty Maťo, ktorý ma zbieral zo zeme alebo, ktorý so mnou pozeral horor a pritom jedol pizzu. Pomalým krokom som sa k nemu približovala, až som napokon prišla k nemu a jemne ho chytila za ruku.

,,Ešte sa za mňa nikto nepobil," zaznelo mojím šeptom, no v triede to vyznelo príliš nahlas. Stačil taký maličký čin a získal si ma ešte viac ako predtým. To už on nevedel.
Pozeral mi do očí, krucinál tak nádherne mi pozeral do očí. Tá bezbrannosť, ten hnev, všetko som v tom videla. To je pohľad do, ktorého sa zamilujete. Ktorý vás zahreje pri srdci a dá vám pocítiť, že niečo pre toho druhého znamenáte. Vzduch okolo nás hustol a ja som horela, alebo jeho dotyk horel? Nestíhala som s dychom. Ten jeho bol zrazu zrýchlený a bol už pri mne bližšie. Zrakom som skĺzla k jeho perám a chuť pobozkať ho bola väčšia. Moje srdce jasalo a tešilo, rozum, ktorým som sa riadila ma ťahal späť. Ďalší krok k nemu bol môj, veľmi pomalý a váhavý. Ak by sa z pier pozrel do mojich očí našiel by súhlas. Ja som sa neodvážila. Bol bližšie a bližšie a nevedela som ovládať svoje telo. Chcela som jeho pery. Potom spravil niečo nečakané. Zhlboka sa nadýchol, zaťal sánku a venoval mi jemný bozk na nos. Ak ma odrovnal predtým, tak nakoniec to zaklincoval tým cudným, ale tak vášnivým a nevinným dotykom pier na špičku nosa. Strácala som už úplne pôdu pod nohami a nechápala čo sa to zas deje. Ako čas bežal, tak ma dostával do svojej pasce.