Za hranicami vášne ✅

13.

!!!!na Vianoce bude vianočná časť!!!! ❤❤❤
•lásky chcela som dať časť už včera, ale no viete oslavovala som narodeniny (ááánoooo konečne si aj ja môžem povedať, že som plnoletá ♥♥) dobre to len zase moje výkriky do tmy.. no a nejako nevydalo pridať časť, blahoželania, oslava s rodinou a blbosti a nechcela som ju na rýchlo zbúchať a dopísať, tak som to urobila dnes :) dúfam, že sa vám to bude páčiť, trošku sa nám menia vzťahy :D len trošičku..som potešená zo všetkých view, votes či komentárov pretože za dva dni som sa dostala zo 78. priečky na 38. v kategórii Romance a to vďaka vám :) :* , ja viem, že to neni niečo monumentálne ale pre mňa áno .. opäť a ešte raz ďakujem a prajem príjemné čítanie kvietky *If*

       

Part 13

,,Ja som chcel naozaj...ale, no mal som pocit, že to už nemá význam." Nevedela som o čom točil, bola som taká rozčúlená. A ja som si myslela, že už niet žiadneho človeka, ktorý by poznal moje staré ja.

,,Nemá význam?" Môj krik sa ozval celou izbou. Bola som nahnevaná ako besný pes, už len chýbali sliny, ktoré by mi tiekli z úst. ,,Uvedomuješ si, čo tu trepeš?" Opäť som zakričala. Len stál a pozeral na mňa, nič iné. ,,Mohla som sa vyhnúť všetkým sračkám, v ktorých som bola, keby som po tej nehode mala pri sebe niekoho, kto ma poznal ešte pred tým." Pomaly kráčal ku mne. Bola som už taká unavená, že som ani necúvala dozadu, nebránila som sa ničomu čo príde. A on ma len objal. Bol ticho, nič nepovedal, len ma objal, ticho a jednoducho. Vpadla som do jeho náruče a cítila som sa dobre. Bezpečne? Áno. Pokojne? Áno. Šťastne? Na to som odpoveď radšej nehľadala, nechcela som. Nechcela som si pripustiť, ako na mňa pôsobila jeho prítomnosť.

,,Poď si ľahnúť. Zajtra to preberieme," povedal to tak potichu a pomaly ma viedol k jeho posteli. Ľahla som si a zakryl ma perinou. Do nosa mi udrela vôňa, tak omamná a pôsobivá. Keď som ležala v tej posteli, už som chcela len spať a nič iné neriešiť. O niečom peknom snívať. ,,Dobrú noc Mirka." To boli posledné slova, ktoré som pred upadnutím do inej ríše počula.

.....

,,Tomáš?" Nič. Kričím znovu jeho meno. ,,Tomáš?" Takto to opakujem ešte raz. A zrazu len výsmech. Hnusný a hororový. Strach paralyzuje celé moje telo. Chcem spraviť krok, ale nejde to. Vidím tieň, ale neviem rozlíšiť odkiaľ smeruje.

,,Vážne si si myslela, že to má budúcnosť?" Ten hlas poznám. Spracovávam slová. ,,Nemohla si byť predsa taká naivná," pokračoval a ja som sa bála ešte viac, ,,ty, Miriam, tá mrcha Miriam, si si azda myslela, že by som s tebou mohol chodiť?" Som ticho, neviem čo povedať, ako sa brániť. ,,Ty, čo odbiješ každého normálneho chlapca, čakáš, že teraz ťa bude niekto chcieť?" Opäť žiadna odpoveď. Znovu ten odporný smiech. Bolia ma z neho uši. Nepáči sa mi to. ,,Nebuď smiešna Miriam. Vieš v živote naozaj platí pravidlo, že čo dáš, to sa ti dvakrát vráti. A ty si zatiaľ dala len každému sex a potešenie. Nič skutočne hmotné, žiadny vzťah. Ako chceš teraz očakávať niečo pekné, keď sama si nič pekné nikomu nedala? Vieš, si nula." Znovu zásah. Stojím tu a počúvam všetko čo ma dokáže zraniť a uvedomiť si, aká som zlá a sebecká osoba. Nemám štipku citu. ,,Ale nezabúdaj, zvysoka sa dlhšie a bolestivejšie padá." Bum! Všetko je horšie ako facka. A ten smiech, už tretíkrát. Nie, nechcem ho znovu počuť. Nie. Nie.
,,Nieeee." ulicou sa ozýva môj prázdny krik. Snaží sa prekričať ten smiech. Všetko je pomaly rozmazané.

,,Nieee." kričím do izby. Som hore, som hore. Bol to len sen, všetko je v poriadku. Dvere sa rozleteli a v nich stojí Maťo. Z počiatku som bola zmätená, potom som si uvedomila, že som v jeho izbe a ležím v jeho posteli.

,,Čo sa preboha stalo?" opýtal sa zhrozene. Naozaj bol vystrašený. V tých boxerkách a bielom tričku ešte aj sexi. Karhala som sa, za to aké myšlienky ma napádali.

,,Nič, nič. Len sen. Škaredý sen." Pozerala som sa na neho s núteným úsmevom. Akurát, že ten sen vyzeral strašne reálne.

,,Nechceš domáci punčový rez?"

...

,,Och bože, to je fajnota." Slastne som vzdychala a vychutnávala si tú úžasnú chuť. ,,Tvoja mamka je fakt dobrá kuchárka." Spoločne sme sedeli v kuchyni Maťových rodičov a rozplývali sa nad tým skvelým koláčom.

,,Nechceš mlieko?" Opýtal  sa a ja som na neho pozrela, že rýchlo nalievaj to mlieko, keď ho núkaš. Neviem prečo, ale aj to mlieko mi tak veľmi chutilo. Asi preto, že som už vytriezvela a vždy po alkoholovej noci som jedla všetko čo som videla, obzvlášť sladké.
Pučila som to do seba jedna radosť. Neunikol mi Martinov prekvapený výraz. Zdvihla som jedno obočie na znak jeho otázky. ,,Nebojíš sa, že ti to poškodí líniu?" Myslela som si, že sa opýta niečo takéto.

,,Vieš, v podstate nikdy som neriešila, že keď si dám na obed slaninu priberiem dva kilá. Jem všetko, čo mi chutí a nejako neriešim svoje kilá. Dobre, zaujímam sa o svoju postavu, ale nepreháňam to. Sem tam si idem zacvičiť, nemám nočné prejedačky a zjem čokoľvek."
Ten jeho výraz bol ešte viac šokovanejší.

,,Tipoval by som ťa skôr na dievča, ktoré si dáva pozor na to, koľko kalórií denne príjme."

Len som nad tým pokrútila hlavou. Typickí chalani, vždy si to o babách myslia. Bola som ticho a tlačila do seba už asi siedmy punčový rez. Naozaj, bez srandy. Ale keď oni boli také fajné. V chodbe sme započuli nejaký hluk a trochu som spozornela. Rýchlo som si utrela ruky do utierky aj ústa.

,,Martinko sme doma." A vo dverách sa zrazu objavila jeho mamka. ,,Mirka?" Ostala stáť s ústami do tvaru písmena O, zo zadu sa pri nej objavil muž. Rodičia. ,,Mirka?" Zopakoval jeho tatko. Skvelé. Usmiala som sa na nich tým najnevinnejším úsmevom aký som vo svojej zbierke mala.
,,Ehm dobré  ra-, pardón dobrý deň." Nevedela som ani koľko je hodín. Nejako som to neregistrovala. Boli štyri hodiny ráno. Fúúha, krásny romantický večer si spravili. Sedela som v ich kuchyni v Martinovom tričku a legínach jeho  mamky. Dobre cítila som sa  trošku trápne. Nechcela som, aby sa jeho rodičia na mňa hnevali.

,,Maťko a vy ste už kamaráti?" Prečo musia byť dospelí takí úprimní? Obaja sme boli najskôr ticho. A čo som im mala povedať? Ale viete čo teta, opila som sa ako štolverka a váš syn ma zbieral zo zeme a utešoval. No to by som dala svojej reputácií, netušiac ako som na tom bola.

,,Mami no pár vecí sme si vyjasnili a je to všetko v poriadku." Tie slová išli z neho celkom plynule na to ako sa triasol. On si myslel, že to nevidím, ale ja som videla všetko.

,,Bolo na čase deti, bolo na čase." Teta prišla k nám zobrala si punčák a odhryzla si z neho. ,,Už sme si myslela, že sa nedočkáme." Ona na nás žmurkla. Proste žmurkla. Vzala manžela za ruku a išli hore.

,,Vieš moja mama," začal a hneď som ho prerušila.

,,To je v pohode. Moja mama je ešte horšia." Usmiali sme sa nad tým a pozerali si vzájomné do očí. Okej Martin prestaň. Nie, že by ma tvoje oči nerozptyľovali sú pekné, ale ako odtiaľ potiaľ.

,,Nejdeme si ľahnúť?" Navrhla som a čakala len kladnú odpoveď.

Zase ten jeho úsmev. ,,Jasné poď. Vezmime minerálku na ranné suchoty."

Kráčali sme hore schodmi, keď zrazu zastavil. Zatvárila som sa, že čo sa deje.

,,Nooo, rodičia sú v spálni," zašeptal. Nadvihla som obočie. ,,A?"

,,Kde budem teraz spať?" Mala som v tom jasno.

,,No predsa pri mne v tvojej posteli." Šokovane na mňa pozrel. ,,Neboj sa nehryziem a ani ťa do rána neznásilním. Budem spať slušne." Na znak som ukázala na prstoch peace.

Ležali sme vedľa seba. Každý na svojej polke. Nedalo mi to a musela som sa natočiť na neho. Bála som sa, že sa mi opäť bude snívať niečo škaredé. Nenápadne som sa pritúlila a dúfala, že sa nezľakne ešte viac. Ale keď dal ruku okolo mojich pliec všetky hrôzy boli zažehnané. Nadobudla som pocit, že mám späť svojho kamaráta z detstva. A že mama mi ma veľa čo vysvetľovať.