Krotiteľ

8. Kapitola - Okamih spojenia

Nestresuj sa?

Prečo stresujem? Prečo sa tvárim a správam, akoby som tu chcela ostať? Akoby mi na hocičom z toho malo záležať?

Ja chcem odísť. Nič z toho by ma trápiť nemalo. Už vôbec nie to, aby som bola pre nich dosť dobrá, dosť dobrá pre Axela. Nechcem to, nič z tohto. Nechcem tu ostať žiť, a potom jedného dňa veliť skroteným. Nechcem tu chodiť do školy, ani nechať sa zložiť každým, aby zistili, koľko toho znesiem. Nechcem tu slúžiť vlkom a plniť im želania. Nechcem za nich zomrieť.

„May?"

Okamžite vstávam z postele, aj keď sa mi točí hlava a nohy sa mi podlamujú. Pomaly sa pridržiavam steny a pred očami mám len cestu von, nič iné ma nezaujíma.

„May! Kam ideš? Ešte nemôžeš odísť!" Počujem za sebou kričať hlasy, no nevnímam to.

Cítim, ako sa mi ťažšie dýcha. Akoby kyslík nevedel nájsť cestu do mojich pľúc a ja lapám po dychu. Ako som sa mohla stať jedným z nich bez toho, aby som si to uvedomila? Ako som mohla zradiť svoju rodinu a prestať myslieť na útek?

Matne si pamätám cestu von. To je môj jediný cieľ, dostať sa von, kde sa budem môcť konečne nadýchnuť. Idem pomaly, cítim sa slabá ako nikdy, no stále pokračujem v ceste. Chodby sú prázdne vzhľadom na to, že už je noc. Konečne zbadám mohutné vchodové dvere, ktoré s ťažkosťou otváram a dostávam sa von.

Zhlboka sa nadýchnem, no stále mám pocit, akoby som bola uväznená a nemohla slobodne dýchať. Tento pocit ma tak skoro asi neopustí. Sadám si na okraj fontány a priťahujem si nohy k hrudi, aby som si udržala aspoň trocha telesného tepla.

Noc je studená a tmavá. Hviezdy sú schované za tmavými mračnami, rovnako aj mesiac. Studený vietor sa pohráva s listami na stromoch okolitého lesa. Po chrbte mi prebehne mráz a cítim sa, akoby ma niekto sledoval.

Som však príliš otupená, aby som čokoľvek vnímala.

Keď však začujem kroky, ktoré sa ozývajú v nočnom tichu, začínam is uvedomovať, že to možno nebol najlepší nápad - vyjsť von v noci. Mali by sme tu byť v bezpečí, ale kto vie či sa mi niekto rozhodol ublížiť? A po dnešnom tréningu všetci vidia, aký je zo mňa ľahký cieľ.

Obzriem sa okolo seba, no takmer nič nevidím, taká je tma.

Už mám pocit, že sú tie kroky len niekoľko metrov odo mňa, keď sa otvoria vstupné dvere a v nich sa zjaví tmavá postava.

„Axel?" opýtam sa zmätene, keď ho spoznám.

Mlčky si sadne vedľa mňa na okraj fontány a zahľadí sa pred seba. Napriek tomu, že tu pravdepodobne je ešte niekto ďalší, už sa necítim ohrozene. Práve naopak, akoby mi jeho prítomnosť dodávala pocit bezpečia, uistenie, že sa mi už nič nestane.

„Počul som o tvojom tréningu," prehovorí nakoniec. Z jeho hlasu nie je jasné, aký ma z toho pocit.

„Hej," povzdychnem si potichu. „Nedopadlo to zrovna najlepšie."

„Chceš o tom hovoriť?"

„Nie. Ani nie," pokrútim hlavou. „Nechcem však, aby si odo mňa niečo očakával. To ty si ma donútil sem prísť, nemôžeš čakať, že sa tu zo mňa stane nejaký ninja."

Zasmeje sa. „Popravde očakával som, že sa budeš aspoň trocha brániť, ale dá sa to napraviť. Vieš, nevybral som si ťa náhodne, lebo nebol na blízku nikto lepší. Možno to ty ešte teraz nevidíš, no niečo na tebe je."

„Ehm, ďakujem?" spýtam sa, tak trocha neistá, ako vlastne reagovať.

„Nie je to tu také zlé, však?"

Zložím si nohy pod seba, aby som necítila chlad studenej fontány. Posuniem sa bližšie k Axelovi až sa takmer dotýkame. Navrávam si, že to je kvôli tomu, aby som sa zohriala.

„Hm," povzdychnem si. Zahryznem si do pery skôr, ako stihnem povedať niečo, čo by som nechcela. „Prečo mám pocit, akoby som tu chcela ostať? Viem, že nie. Viem, že musím späť, tak prečo rozmýšľam o budúcnosti tu?"

„Krotiteľské puto. Čím si pri mne dlhšie, tým je pevnejšie a tým viac si na mňa naviazaná."

„Nechcem to," odfrknem si a zakloním hlavu. Kiežby bolo vidno hviezdy. Takto vidím len nekonečnú tmu.

„Ja viem," povzdychne si ticho. „Prepáč."

„Čo sa stalo s tvojou predchádzajúcou skrotenou?" Opýtam sa nečakane. Chcela som využiť tú chvíľku, kedy medzi nami je akési spojenie. Nie je to ako obyčajne, že si chcem od neho udržať odstup a on nejako robí to isté. Keď nad tým tak premýšľam, toto je náš prvý normálny rozhovor.

„Stalo sa to dávno, no cítim sa, akoby som ju stratil len včera. Skrotený je pre krotiteľa ako časť seba samého, súčasť jeho duše a keď o to prídeš..." koniec vety necháva visieť vo vzduchu. „Nechcem o tom teraz hovoriť."

Nepokračujem ďalej, nenútim ho odpovedať ďalšie otázky. Viem, aké to je, keď ľudia neprestanú, pokiaľ nie sú s odpoveďami spokojní. A napriek tomu ich to často vlastne ani nezaujíma. Nútia vás hovoriť o svojej minulosti, znovu trpieť len preto, že sú znudení svojím životom.

„A čo ty?" spýta sa. „Prečo sa tak zúfalo snažíš dostať späť? Koho si tým myslela, že ťa potrebuje?"

Chvíľu zvažujem, že naozaj odpoviem jeho otázku, no nakoniec len pokrútim hlavou. „Nechcem o tom hovoriť."

„Zdá sa, že každý máme svoje tajomstvá, o ktorých nie sme pripravení hovoriť."

Opriem si hlavu o jeho plece a premýšľam nad tým, ako sa môj život mohol tak rychlo zvrtnúť.