Povedz proste iba áno (SK)

1.kapitola

„Vraciate sa domov, slečna?" oslovil ma pán sediaci za prepážkou na letisku.

„Nie," pokrútila som hlavou.

„Na výlet?"

„Bohužiaľ," usmiala som na neho, keď mi podávam späť môj pás. „Škola."

„V tom prípade veľa šťastia."

„Ďakujem," naposledy som mu oplatila úsmev.

Vitajte v Anglicku, písalo sa na tabuli predo mnou. Kiež by som bola kdekoľvek inde. Vzdychla som si idúc si pre svoje dva kufre, v ktorých som mala všetko, čo som vlastnila. Naučila som sa nekupovať si zbytočnosti a väčšinu toho, čo mi chýbalo, si vypožičať. Nikde som neostávala dlho. Každú chvíľu som niekde cestovala.

Posledných päť rokov som žila vo svete bez trvalého bydliska. Prácu i školu som nosila v taške na ramene. Odkedy som ukončila prvý ročník bakalárskeho stupňa na univerzite v Anglicku, som v svojej rodnej zemi viac nebola. Zariadila som si externé štúdium a podpísala zmluvu vo vydavateľstve ako brigádnik prekladateľka/korektorka. Viac ma v Anglicku nič nedržalo. Lenže škola má donútila sa vrátiť. Musela som absolvovať šesť mesiacov učenia na univerzite, aby som mohla získať doktorát, ktorý bol vždy v mojom pláne. Plný úväzok som získala keď mi pred meno pribudol nový titul po piatich plných rokoch štúdia.

Vysnívaná som si sen, ktorý vznikol keď som navštívila miesta, o ktorých som predtým len čítala. Bol čerstvý, no zároveň najsilnejší zo všetkých v mojom živote. Bol len môj a ja som pre neho plánovala urobiť čokoľvek. Lenže na počasie uprostred marca v jednom zo severne položených štátov sveta som vôbec nebola pripravená. Pricestovala som z Indie, kde slnko hrialo celý deň. Mala som na sebe kraťasy, tričko na ramienka, čerstvé spálenie a slnkom zničené čierne zapichovačky.

„Dofrasa," zanadávala som, keď sa otvorili automatické dvere na letisku, za ktorými nedočkavo čakali taxíkári na svoje potenciálne zisky. Ovanula ma zima, ktorá má okamžite poštípala na holej pokožke. Urobila som krok vzad a narazila na pani v čiernych šatách a pudlíkom v náručí. Aké typicky knižné? Nie. Aké typicky nešikovné? Stopercentne.

„Ste v poriadku?" uisťovala sa, i keď chyba bola jednoznačne na mojej strane.

„Áno," prikyvovala som ospravedlňujúc sa. „Prepáčte mi. Ja som..."

Neznáma žena ma prerušila tým, že mi do ruky vložila svojho psa. Začala hľadať niečo vo svojej taške. Keď z nej vytiahla kúsok modrej látky, okamžite ho presunula zo svojho zovretia na môj krk. „Aspoň trochu sa prestanete triasť. Neviem, čo vás to napadlo prísť do Anglicka takto oblečená," pokarhala ma nežným hlasom berúc si odo mňa svojho maznáčika. Potom si ma obzrela hodnotiac. „Celkom vám pristane."

Chcela som jej ho vrátiť, no ona iba mávla rukou. „Nie je to moja farba, drahá. Nechajte si ho."

„Ako sa vám oplatím?" vyšlo zo mňa, keď som si jej šál lepšie omotala okolo krku. Nestačilo to, aby mi bolo teplo, no bolo to lepšie ako nič.

„Oplatíte mi to tak, že si čo najskôr nájdete taxík a doma si dáte teplý čaj. Potom si nájdite vo svojom kufri niečo vhodnejšie do tohto počasia. Aj v domoch je ešte stále zima."

„Presne to urobím," usmiala som sa na ňu spať ukazujúc na modrý kúsok akejsi látky. „Ďakujem."

„Mala by ste sa poďakovať môjmu synovi," zasmiala sa. „Má už tridsať rokov, no absolútne ma nepozná. Z celej duše neznášam túto farbu."

Nedokázala som sa udržať a objala som ju, nehľadiac na to, kto všetko sa nachádzal okolo nás. „Usmievajte sa častejšie. Vyzeráte nádherné, keď to robíte," šepla mi do ucha pred tým než odo mňa odišla.