Môžem ťa rozosmiať?

마흔 둘. 42

Yoongi definitívne žiaril v tomto zápase, tak ako aj v tých minulých. Hádzal samé trojky, čo sú strely pomaly z polky ihriska. Neprekvapovalo ma to, ale myslím že tie minulé roky ľudia boli zrejme slepí, lebo nebolo to u neho nič nové. Teraz sa mu venovalo toľko pozornosti, že hľadisko šalelo z jeho výkonu a skandovalo jeho meno. Stotožnil som sa so skandovaním, dokonca i Tae ktorý s foťákom nad hlavou povzbudzoval dav ku športovým pokrikom. Mimochodom na tom mimoňovi sme sa smiali celú hru, lebo si tam s tou veľkou fotiacou mašinou líhal na zem, aby mal zábery z čo najlepšieho uhlu. No mengen, čo vám poviem.

Mohla byť zhruba polovica zápasu, kedy sme stále viedli a ja som si uvedomil, že som mame zrejme zabudol spomenúť, že idem dnes na basket. A je šesť, takže už skončila v práci. Vytiahol som rýchlo telefón a napísal čo a ako a i to, že sa ešte zdržím. Práve som ťukol na tú malú rozkošnú šípku, aby sa správa poslala, keď v tom zástup divákov zhíkol vrátane Nari vedľa mňa. Dvihol som zrak od mobilu a už len spozoroval ako niekto leží na zemi. Tae mi na neho spolu s ďalšími basketbalistami zamedzovali pohľad.

„Čo sa stalo?" otáčal som sa na obe strany a dúfal, že mi niekto niečo povie.
„Faul," ozval sa Jin.
„A pekne nechutný," Nari krčila tvár a držala si ruku pred ústami, „do Yoongiho vrazil protihráč a zrazil ho na zem."
„Ale dosť kvalitne," dodal Jin.
Školský zdravotníci už bežali na miesto nehody, kedy sa hŕba okolo blondiaka rozplynula a modro-žltý dres mu pomohol vstať. Yoongi bol po pás zaliaty krvou, ktorú si snažil utrieť z brady, no márne. Karmín sa mu lial z obličaju, dokým jeden z ošetrujúcich nedal uterák a to ho už brali preč z očí divákov. Zanechal po sebe malú rozstúpanú mláčku krvi na vyleštených parketách.
„Bude v pohode?" Nari ustarostene pozrela na mňa.
„Neboj sa, bude."
„No," prehovoril Namjoon, „nedivil by som sa, keby mal zlomený nos. Bola to celkom rana."
„Ako sa to vôbec stalo?" nahol som sa, aby som cez Jina na neho videl.
„Týpek sa mu snažil brániť, aby nevystrelil lenže Yoongi bol tak rozbehnutý, že to ten druhý nevypočítal a dal mu lakťom."
„V podstate mu Yoongi tak trochu do toho skočil," pokrčil ramenom najstarší z nás, „aspoň, ak som správne videl."
„Uhm," Namjoon mu zamyslene prikývol a napravil si okuliare.
Zápas po nejakej upratovacej pauze pokračoval a bohužiaľ s chýbajúcim Yoongim nás Damayagu nakoniec prevalcovalo. Ako ľudia odchádzali, vo vrave bolo značne počuť, že kapitána nám naschvál odpratali, lebo vedeli že nemajú šancu a podobne. Poznáte to, ako vždy otcovia komentujú šport. Kto vie, či na zápase bola aj Yoongiho mama. Isto musela mať strach.

My sme vyšli na areál pred štadiónik. Nari, ktorá sa tisla na mňa celý čas, ako sme sa tlačili von sa až teraz uvoľnila a zľahla nadýchla. Zovrel som ju v náručí, lebo mi prišlo že niečo je zle. Mal som ten dojem už nejakú dobu.
„Počkáme tu na Taeho, alebo mu mám zavolať?" obrátil sa na nás Jin a bolo evidentné, že jeho zornice hľadajú menovaného.
„Na to je tu moc ľudí," zamračil sa Namjoon, „zavolaj mu."
„Ok," povedal jednoducho a po pár ťukoch si dal telefón k uchu, „no čau, kde ťa máme čakať?...dobre, počkáme ťa tu. Sme hneď pred vchodom. No...hej...čau."

Sadli sme si na najbližšiu lavičku, no nepobudli sme na nej dlho. Približne po piatich minútach, vybehol von Taehyung s rozstrapatenou ofinou a taškou cez plece. Pribehol k nám, popravujúc si vlasy.
„Vieš niečo o Yoongim?" Namjoon kukol na neho s rukami vo vačkoch.
„Dobre dostal na piču," skrčil nos ako len on vie, „vzali ho do nemocnice, ale vraj by to nemal mať zlomené."
„No ksicht bude mať fialový riadne," pridal sa Jin.
„Pôjdeme?" Nari sťažka prehovorila.
„Jasné, pome," Tae jej prikývol a vykročili sme smerom von z areálu.