C U R S E /Stray Kids/

5,2

Faith

V hlave mi trieštilo a z členkov vychádzala ešte omnoho väčšia bolesť než som si kedy dokázala predstaviť. Do uší sa mi postupne dostával nepríjemný pípavý zvuk, ktorý spôsoboval neznesiteľnejší pocit. 

Snažila som sa prekonať ťažobu očí, ktorých viečka sa zdali byť ťažšie ako kedykoľvek predtým. Netušila som, koľko trvalo kým sa mi ich podarilo otvoriť. Možno pár sekúnd, možno pár minút. Vnímanie som mala spomalené a zrak zozačiatku podivne zahmlený.

Chvíľu som nehybne sledovala rozmazaný strop a počúvala neznesiteľné pípanie. V hlave sa mi neobjavila jediná myšlienka. Svet sa zdal byť sčasti rozhojdaný, sčasti vygumovaný a príšerne hlučný v tej istej chvíli. 

Po neznámej časovej chvíli som si uvedomila nepríjemnú až nevydržateľnú súš v ústach a chcela som sa posadiť s plánom požiadať Hyunjina o pohár vody. Akonáhle som sa tak rozhodla, niečo ma stiahlo naspäť k posteli a spôsobilo v zápästiach takú bolesť až mi z úst vyšiel nepríjemný chrapčavý výkrik. 

Do hlavy vrátili všetky myšlienky a spomienky na to, čo sa stalo a to otrasné uvedomenie. Uvedomenie, že neviem, čo sa stalo Hyunjinovi. Bolo mi jedno, že mám zápästia i lýtka pripevnené k starej nemocničnej posteli.

Ignorovala som i pípavý zvuk a bolesť. Jediné, čo som chcela, bolo vidieť Hyunjina, zistiť či je vporiadku, či ho vzali tiež, či mu náhodou neublížujú, či ho nezabili alebo zabili. Preboha. Do očí as mi nahnali slzy pri uvedomení, že skutočne nemám ani poňatia, čo s ním môže byť a aký čas vôbec prešiel od tej noci. Sú vôbec ostatný vporiadku? 

Tie sa z nich náhle spustili pod vplyvom nevydržateľného smútku, stresu a zmätenia a hnevu a všetkého zlého, čo som v tej chvíli cítila. Z toho, čo som vedela a čo nevedela. Výstrely mi začali kričať v hlave spolu s podrobnými spomienkami na to, čo sa stalo a ako sa to stalo. 

Naposledy mi horúca hlava nijako nepomohla, a tak som sa rozhodla upokojiť a zhodnotiť môj stav a miestnosť, v ktorej som sa nachádzala, a tak som nimi zaklipkala v snahe zahnať ďalší nával slanej tekutiny.

Pomaly som nadvihla hlavu napriek tlaku v nej a pozrela na svoje telo. Členky obviazané obväzom a rovnako tak i pravé zápästie, v ľavej ruke pichnutá infúzia. Panika ku mne opäť doľahla pri zistení, že na sebe nemám pôvodné oblečenie, ale podivnú nemocničnú košeľu. 

Predlaktia som mala doškrábané, miestami pozašívané a sfarbené nepríjemnými modrinami. Na telo som sa nedokázala dlho pozerať, pretože jednak ma boleli oči a jednak mi prichádzalo zle z faktu, že sa podobám živému Frankensteinovi. 

Živému... Zasiahla ma ďalšia vlna paniky a hlava padla na tvrdý matrac postele. 

Tentokrát som si bola viac než len istá, že vypočúvanie nebude na ružovej dečke ako s Hyunjinom. Bude to horšie a boľavejšie. Keď zistia potrebné fakty, stanem sa zbytočným drobným mravcom, ktorého bude stačiť zašliapnuť. A pravdepodobne im v tom ani nikto nestihne zabrániť...

V hlave som si strelila za poslednú myšlienku nepríjemnú facku. Hyunjin príde. Určite je vporiadku, určite sú všetci vporiadku. Nestalo sa im nič. Nesmelo sa im nič stať! Jemu sa nesmelo nič stať. Bože, prosím. A ak nie oni, tak tentokrát sa mi to podarí i samej. Nejako sa to bude musieť dať. Panebože, nejako sa to bude musieť skutočne dať! 

Ibaže ležaním a fňukaním sa nič nevyrieši a nikdy ani nevyriešilo. Hlavne nie v takýchto situáciach. A možno to nebude hneď a budem si musieť vytrpieť zlé veci, ale ak sa to podarí, tak sa to podarí a všetko to bude stáť za to. A potom nájdem Hyunjina. Nájdem ho, vezmeme všetko, čo mi patrí a odletíme preč. Ďaleko, tak ďaleko ako to len bude možné, kde nás nikto nenájde.

Znovu som potlačila nepríjemnú tupú bolesť v krku a tlak v hlave a mierne som ju nadvihla. 

Miestnosť bola veľkosťou podobná drobnejšej nemocničnej izbe s rozdielom nijakých okien. Štyri steny, strop, potrubie tesne pod stropom, okolo ktorého sa skrúcali nechutné polia pavučín. Nepríjemne sa preplietali a vytvárali labyrint chaosu. Do nosa sa mi vrýval pach plesne. Z toho som usúdila podzemie a i kvôli nepríjemnému vlhkému chladu, ktorý sa mi lepil na pokožku. 

Nejakú tú chvíľu zabralo i zaostrovanie na predmety vôkol postele. Oči mi zrazu dopadli na strieborný stolík spolu s nepríjemnými náradiami, z ktorých mi skrútilo všetky orgány i cievy v tele. Trhla som všetkými končatinami, na čo som opäť zvrieskla bolesťou. 

Jeden pohľad zničil všetku snahu o pokojnú myseľ. Jeden pohľad stačil na ďalší panický záchvat, zbesilé trhanie končatinami, vrieskanie či strachom, zúfalstvom alebo hnevom na celý svet a sťažené dýchanie, ktoré sa každým ďalším nádychom zdalo čoraz nemožnejšie. 

Nie. Nie. Nie. Nie. Nie!

,,Hyunji!"

,,Hyunjin!"

,,HYUNJIN!"

Kričala som jeho meno ako bláznivá napriek veľkej časti mňa, ktorá tušila, že nablízku skutočne nie je a že je pravdepodobne mŕtvy. Ak ho nezabili oni, zabila ho nehoda. 

,,Nie, nie, nie , nie! NIE!" vrieskala som a vrieskala. 

Bežanie po schodoch. Boľavý členok. Chaos v byte. Nijaká rozlúčka s Johanom. Súrenie do auta. Krik do divného prístroja. Krik z divného prístroja. Autá. Moje nahnutie z okna. Výbuch. Výstrel. Ďalší výstrel. Hyunjinov hlas. Hyunjinov pohľad. Ten zdesený pohľad. Šmik. Náraz. Bežanie po schodoch. Boľavý členok. Chaos v byte. Nijaká rozlúčka s Johanom. Súrenie do auta. Krik do divného prístroja. Krik z divného prístroja. Autá. Moje nahnutie z okna. Výbuch. Výstrel. Ďalší výstrel. Hyunjinov hlas. Hyunjinov pohľad. Ten zdesený pohľad. Šmik. Náraz.

Všetko sa to v mojej hlave opakovalo stále dokola a dokola a ja som nedokázala robiť nič len hádzať so sebou na posteli aj napriek boľavým končatinám, ktoré sa zrazu nezdáli absolútne bolestivé. Trhať so sebou a plakať, vzlykať, kričať, ziapať, vrieskať tak nahlas ako sa len dalo. 

Po tvári mi stekali slané kvapky potu, hrdlo pálilo, telo nevládalo a aj tak som pokračovala. A pokračovala. A pokračovala. Akoby mi niečo z hlavy vymlátilo všetko logické premýšľanie. Akoby logické premýšľanie ani neexistovalo. 

Okolo úst sa mi hromadilo niekoľko zvyšných slín z vyprahnutých úst, ktoré sa následne liali dolu mojou tvárou a krkom v drobných potôčikoch. 

Mohla som trhať ako som vládala a ani jedno z kožených pút sa neuvoľnilo. Ani jedno. Ani trošku. 

A keď sa vo veľkých kovových dverách ozvalo cvaknutie zámku a dnu vstúpil vysoký, priam enormný muž, zamrzla som. Z úst mi nedokázala výjsť jediná hláska, telo nezvládalo nijaký pohyb. Len srdce pracovalo rovnako splašene. 

,,Teší ma, Faith." 

———

Viem, táto kapitola je prakticky o ničom, čisto o jej pocitoch a prebudení, no i také sú v tomto príbehu potrebné. Dúfam, že vás nesklamala.

Taktiež vám chcem všetkým popriať nádherné a šťastné Vianoce, ktoré strávite bez hádok s rodinou💖.

Love you.