C U R S E /Stray Kids/

0,3

Seoul

Nočné ticho v podzemnej garáži prerazil rezavý zvuk motorov aut, ktoré sa hnali na najnižšie podlažie.

,,Jedno podlažie a sme tam, Felix. Jedno podlažie. Cesta mestom tiež chvíľu trvá," zavrčal nespokojne osobe na druhej strane hovoru.

,,Nemôžem za to, že jazdíš ako zosratá ženská. Panebože, je pol tretej ráno, myslím, že si môžeš dovoliť ísť trošičku rýchlejšie. A nebuď stále tak mrzutý, začne ti to uberať z výšky a krásy," nemohol si odpustiť ironickú poznámku.

Hyunjin bol odjakživa veľmi vysoký a sebavedomý jedinec. Široké plecia, mohutný vyrysovaný hrudník a chrbát, svalnaté ruky prepletené výraznými žilami, vyšportované stehná a tvár ideálneho muža Kórei. S jeho ksichtom by nemal problém sa zamestnať. Veľké plné pery, ostrá sánka, oči miešanca tmavohnedej, takmer čiernej farby a nos, ktorý by mu mohol každý závidieť. Dokonca i husté tmavé vlasy bez hocakej úpravy na ňom vyzerali sexi, božsky.
  A i tak bol ako jeden z mála od nich bez známosti, priateľky. Dokonca sa snažil vyhýbať i jednorázovkam. No, snažil sa, ale nejak mu to nikdy nevychádzalo. Jeho potreba sexuálnej činnosti bola príliš nezvládateľná.

,,Drž hubu."

,,Vidím, že viera v slušnosť od teba sa mi nedostavi. Na to máš príliš veľké ego, kamo." Po tejto vete ho zrušil, následne zaparkoval, odpil si z kelímku kávy, aby vydržal túto, očividne dlhú, noc. Aspoň bude od desiatej doobedia do druhého dňa voľno.

Vystúpil zo svojho auta, zatvoril dvere a pohľadom ho preskenoval. Bolo by treba zájsť do umývarky... Do hlavy si zapísal ďalšiu vec, ktorú dnes bude treba nevyhnutne spraviť. Pravdepodobne tam zájde hneď, ako odtiaľto vypadne.

Vedľa jeho dopravného zlatíčka zastalo ďalšie auto a po vypnutí motoru stíchlo celé podlažie. Jediný zvuk na pár sekúnd, kým sa neotvorili dvere druhého auta, bolo puknutie bubliny žuvačky, ktorú prežúval.

Pred ním sa objavil o niečo nižší a mladší mladík unavene si pretierajúc oči. ,,Pokiaľ niečo na tejto práci vyslovene neznášam, tak to je toto skoré vstávanie," posťažoval si Jeongin a prepukal si chrbát, na čo Hyunjin zareagoval znechutenou, otravenou grimasou. Neznášal pukanie kostí. Ale videl to podobne ako on. 

Jeongin bol, momentálne, červenovlasý mladík s mandľovými očami, výraznými lícnymi kosťami a nádherným úsmevom s jamkami v lícach. Bol z nich najmladší, no skúseností mal rovnako ako zvyšok tímu. Či s činnosťami, ktoré táto práca obsahovala a či našťastie,  i nanešťastie so sexuálnymi praktikami. 

,,A taktiež som hladný, nestihol som sa najesť, myslíš, že tam Jisung a Felix budú niečo mať?" Pokračoval v zatiaľ jednostrannej komunikacií zatiaľ, čo vchádzali do sivých dverí, ktoré pred malou chvíľou odomkli.

,,Len by si jedol," odfrkol si Hyunjin, i keď sám by prijal misku s jedlom. Aspoň bagetu alebo ramyun. Hocičo, pomaranč, jablko. Niečo!

,,Jedlo je super, dodá ti energiu a zlepší náladu. Mal by si ho jedávať viac, možno by si bol potom trošku veselší," zasmial sa a šťuchol ho do hrubého ramena.

,,Idiot," prekrútil očami.

,,Ale idiot, ktorý ťa má stále rád, na to nezabúdaj!" obdaroval Jeongin Hyunjina širokým úsmevom, ktorý sa pýšil nádherným bielym chrupom. Ak už Hyunjin chcel a či nie, sám pre seba sa usmiať musela. Jeongin je blb, ale blb, ktorého má rád. Nerád to priznáva, nechce sa viazať na ľudí, ale je to pravda. Sú si z istého uhla pohľadu ako súrodenci. Oni dvaja a zvyšok ich tímu. Aj keď je pravdou, že by niekedy najradšej niektorým z nich otrieskal hlavu o kovovú zárubňu a pozatĺkal im poza nechty klince, mal ich naozaj rád.