C U R S E /Stray Kids/

1,7

Prestriedali sa tri noci a na štvrté ráno sa opäť zobudila na odomikanie drevených dverí. Samú ju udivovalo, ako ju mužova prítomnosť potešila. Nebol zhovorčivý a zatiaľ ani vtipný. Vlastne bol nijaký. A predsa sa vedľa neho cítila lepšie, ako v miestnosti, v ktorej spávala s nohou pripútanou k posteli.  

Každý deň prebiehal rovnako. Vzbudila sa na odomknutie dverí, členok v kovovom púte na retiazke jej vyslobodil, šli sa najesť, on sa jej pýtal a následne ju nechal samú na gauči so svojimi myšlienkami. 

Nebol na ňu zlý, neubližoval jej. Bol len protivný. Presne ako každý človek, ktorý si nechce k sebe nikoho pritiahnuť bližšie. A to ju na ňom zaujalo. Nemala by sa zaujímať niekym, kto ju uniesol. Mala by sa od neho držať ďalej. Nesledovať ho, neanalyzovať. Nezapisovať si v hlave jeho reakcie. Prečo však robí úplný opak a pomaly sa pri ňom i v tejto situácií začína cítiť pokojne, keď to je maximálne nesprávny postoj? Mala by sa predsa snažiť neustále o úteky, nemôže ju zabiť, potrebujú ju. Zatiaľ. Ale čo, keď ju už potrebovať nebudú? Bol by schopný ublížiť dievčaťu? 

Mlčky jej uvoľnil členok a za jej chrbtom ju doviedol do kuchyne, kde ju už na stole čakala miska s cereáliami. 

,,Najedz sa a dnes budeme musieť vylúštiť nejakú časť rýchlejšie. Budeme mať totižto na dobu neurčitú spoločnosť. Aspoň uvidíš, čo ti hrozí, keď nesplníš svoju časť dohody, Faith." Na tele sa jej objavili lúky zimomriavok. Niekto príde? Prečo je tak pokojný? Prečo si len tak pokojne pije svoju bielu šálku zeleného čaju ako každé ráno a nemá ani trošku strach? Prečo sa len tak opiera o linku z medovej drevotriesky a neprejaví ani náznak paniky? Čím si, dopekla, tento muž v živote prešiel, že je pokojný, keď sa podieľa na trestnom čine únosu a bohviečom ďalšom? Nedokázala tomu porozumieť. 

,,Jedz a nepozeraj na mňa. Bol som presvedčený, že si si to už za tých päť dní uložila v hlave. Nemám to rád," prehovoril a odtrhol oči od obrazovky telefónu, pomocou ktorého komunikoval s Felixom. Naozaj to nemal rád a drobná dievčina ho obzvlášť znervózňovala svojimi orieškovými očami, v ktorých sa miešala hnedá so zelenou. Okolo dúhoviek však bielko nebolo biele alebo jemné žlté ako by malo byť. Prerezávali ho červené žilky z nedostatku spánku a stresu. 

Len sklonila hlavu k bielej miske s mliekom a cereáliami. Pod vplyvom lyžičky, ktorou ich miešala sa ich časť ponorila, iná vyžbnkla na povrch. Sekavo vydýchla a mastné vlasy si prehodila cez plecia, ktoré sa skrývali pod bavlneným tričko béžovej farby. 

-0123456789-

Sedela na gauči a sledovala oblohu, ktorú slnko menilo akrylovými farbami. Z modrej prechádzala do slabo ružovej, fialovej a oranžovej. Tak veľmi by sa chcela prejsť s Alessiou a odfotiť si tú nádheru ako mala bežne vo zvyku. Ako sa vlastne má? Ako to riešia? Riešia to vôbec? Ale určite áno, nenechali by ma tak, veď som členom rodiny. Dúfala, že sa však príliš netrápia. 

Nádherná obloha pripomínajúca obraz však postupne prehrávala boj s prichádzajúcou nocou, až nakoniec zmizla úplne. Faith sedela na rovnakom mieste, telo si nechávala ohrievať blkotajúcim ohňom z krbu a sledovala tmu za oknom. Tá však pre ňu zaujímavá nebola a tak pohľad venovala Hyunjinovmu odrazu. Pred hodinou vyšiel zo sprchy a vlasy mal stále trošičku vlhké.

 Nechcela to vnútorne priznať, no bol naozaj pohľadný. Nikdy si nemyslela, že by ju nejaký aziat mohol priťahovať, omyl bol však pravdou. Bol prvým mužom, ktorý ju zaujal ako po vizuálnej tak po charakterovej stránke. Dievča, charakterovej stránke? Veď ho ani nepoznáš. Neklam samú seba. Nemôže sa ti páčiť niekto, koho nepoznáš. A jej vnútorný hlas mal pravdu. Nemôže sa ti páčiť niekto, kto ťa uniesol a nasilu drží uprostred lesov bohvie kde. A tak znovu vnútorne poprela fakt, že sa jej páčil.