C U R S E /Stray Kids/

5,5

Zmätene som ich sledovala. Boli mi tak známe, avšak absolútne som si nevedela spomenúť odkiaľ. Z množstva papierov sa ku mne ťahala neviditeľná ruka ťažkosti a úzkosti. Cítila som, ako sa postupne ovíja okolo zápästia, vcvrkáva do žíl a pláva v nich. Pláva vo mne, rozširuje sa po celom tele v tieňoch a páli na jednotlivých miestach. 

,,Bolí to," zašepkala som, no zdalo sa, že nič nepočul. 

,,Bude to len pár otázok. Faith, len pár." Na tvári sa mu objavil tak nepríjemný úsmev, že mi ľakom trhlo nohami. Prehltla som guču zvláštneho pocitu v krku a prikývla. Svet sa so mnou trošku zatočil, a tak som chrbát zaborila do operadla kresla a obzrela sa po miestnosti v snahe nájsť drobné dievčatko s modrými očami. Chrbát mi zmrazilo chladom pri uvedomení, že som ostala v miestnosti len ja a on. 

Postavil sa zo svojho koženého kresla a obišiel mahagónový stôl. Zrazu stál predo mnou v celej svojej výške a nepríjemnosti. Ruky mal založené na hrudi a usmieval sa. 

,,Čo ti nechali rodičia, Faith, čo ti nechali?" Jeho hlas ma udrel ako facka a lietal celým priestorom pracovne. Čo ti nechali rodičia, Faith, čo ti nechali? Faith. Čo ti nechali? Čo ti nechali rodičia, Faith, čo ti nechali? Faith. Faith. Nechali? Čo ti nechali rodičia? Čo ti nechali? 

A Faith.

Faith.

Faith.

Faith. 

Čo ti nechali?

Nechali?

Nechali?

Zmätene som sa obzeral po pracovni, ktorej steny a knižnice sa zdáli byť bližšie než pred chvíľou. 

,,Čože?" Zamrkala som očami a snažila sa zamerať na jeho tvár, nevnímať otrasný pocit z miestnosti. 

,,Čo to je, čo ti nechali, Faith? Odpovedz mi." Dlaň mi položil pod sukňu na drobné stehno, po ktorom ma pohladil krátkymi bacuľatými prstami. Malé pršteky som zaťala v päste a zuby zatla najsilnejšie ako som bola schopná. Akoby som to celé musela prežívať každý a každý deň moje telo reagovalo rovnako. 

Prstom mi nadvihol bradu a pozrel do očí. ,,Tak, bude to?"

,,Ja... ja... nespomínam si, skutočne nespomínam." Slová sa zo mňa tiahli pomaly ako zamotané pichliače vo vlasoch. Spomínala som si, veľmi dobre som vedela, čo to je a kde to má byť, niečo mi však zabránilo o tom rozprávať. Niečo vo mne to Larrymu nechcelo prezradiť. Lepilo mi to jazyk k podnebiu, nahromaďovalo sliny v ústach a odmietalo povedať pravdu. 

Prižmúril na mňa svoje šedo modré oči, medzi prstami stlačil moje stehno, na čo som k sebe pevne pritlačila očné viečka.  Snažila som sa upokojiť svoj zrýchlený dych a darilo sa mi. Až to vyzeralo, že to mám nacvičené. 

,,Tak to spravíme tak, že si spomenieš." Aj keď som mala zatvorené oči, cítila som, že sa mu kútiky úst natiahli viac na strán tváre. 

Prstom mi znovu nadvihol tvár a prikázal, nech otvorím oči. Strach sa mi začal prepadávať hruďou. Poslúchla som a otvorila ich. 

,,Kde to je? Máš poslednú šancu na normálny rozhovor." Hlas mal varovný a netrpezlivý. Chcel to vedieť. A chcel to vedieť tak veľmi. A chcel to vedieť hneď.

,,Povieš mi to, hneď teraz." Jeho prsty sa posunuli na stehne o niečo vyššie a zovreli ho akoby bolo len hrubším konárom, ktorý treba odhodiť. Tenučkým hlasom som zhíkla a pripravená otvorila ústa, že mu všetko poviem. 

Nie. Nie. Nie. Nehovor, Faith. Nie. Nie. Nie. Vydrž, Faith, vydrž. Nehovor. 

Nehovor.

Nehovor. 

Faith, nehovor. 

Faith. 

Vydrž.

Nemôžeš to povedať. 

Vydrž. 

Do uší sa mi dostal podivný šepot, ktorý rozhodne nevychádzal z Larryho pier. Šepot mi bol príliš známy no zároveň som si nedokázala spomenúť, komu patril. Bol to šepot chlapca, mladého muža. Lenže akého chlapca? Akého mladého muža?

,,Hej, neobzeraj sa a povedz mi to!" skríkol na mňa tak nahlas, že mnou trhlo a do očí sa nahrnuli slzy. Ako malá som sa vždy rozplakala, keď na mňa niekto zvýšil hlas. Neznášala som to. Bála som sa, čo ďalej. 

Okolo ramien sa mi obkrútili neviditeľné ruky darujúce mi objatie a silu. Vydrž. Bude to vporiadku. Budeš v bezpečí. Len vydrž. Vydrž to. 

,,A dosť!" skríkol a rukou zhodil zo stola niekoľko papierov, perá a kalendár so soškou. 

,,Nebudeš mi klamať do tváre, rozumieš? Nebudeš!" Jeho telo sa začalo naťahovať do výšky a kožu na chrbte pretrhli ostré kosti, plecia sa mu zašpicatili do strán, prsty skostnateli a nohy boli dlhšie než sa na prvý pohľad zdalo. 

Z úst mi  vyšiel výkrik a než som si stihla uvedomiť svoje zdesenie, preskočila som operadlo kresla a bežala do hlavnej chodby domu. 

,,Faith, mne neujdeš!" zvrieskol. Hlas mal hrubší a chrapľavejší. Rozbehol sa za mnou ako lev za úbohou malou gazelou. 

Snažila som sa udržať normálny dych. Nádych nosom, výdych ústami a schody po dvoch.

Bež.

Faith, bež!

Vydrž! Bež! 

Malé nôžky mi dupotali na schodoch pokrytých červeným kobercom, triasli sa mi zdesením i zmätením. A keď som bola takmer hore, noha sa mi potkla o schod a ja som sa na ňom rozsypala ako nepodarené domino, ktoré máte takmer postavené. 

Nie. Nie. Nie. Vstávaj! Kričala som na sebe v hlave a rýchlo sa postavila. Monštrum Larryho podoby bolo už dole na schodoch a približovalo sa. Rozbehla som sa do chodby naľavo a chcela vbehnúť do miestnosti, ibaže dvere boli zamknuté. Prekvapene som zamrkala. Tie dvere neboli nikdy zamknuté, nikdy. 

,,Ale, ale, vyzerá to, že nie je kam utiecť," zasmialo sa za mnou kostnaté monštrum. Stála som mu otočená chrbtom so zamočenými lícami a cítila smrad z dychu, ktorý sa mi vnáral do krku. Nerozumela som ničomu, čo sa dialo. Nerozumela som, ako bolo niečo také možné. Chcela som ísť preč a preč a utiecť dotiaľ. Chcela som, aby tamten svet skončil. 

,,Tak hovor!" zvrieskol tak prudko až mi na krk dopadlo niekoľko chladných slín. 

A zrazu to moje ústa vyslovili akoby som ich ani neovládala ja. Jazyk sa ohýbal pod náporom písmen a vytváral slová, o ktorých som ani nepremýšľala. Slová, ktoré som ani nemala v pláne vysloviť. 

,,Hereford, je to v Hereforde!" 

A zrazu sa ozval obrovský hluk. S monštrum Larryho sme sa naraz pozreli na opačnú stranu chodby. Podlaha sa začala zároveň s celým poschodím rozpadať. Monštrum sa rozbehlo preč rovnako ako som chcela i ja, lenže problém bol v tom, že nohy sa nedokázali odtrhnúť od zeme. 

Nedokázala som ani skríknuť o pomoc a podlaha sa mi pod nohami s rachotom rozpadla a ja som padala a padala a tehly a koberce a obrazy a okná padali spolu so mnou. V hrudi sa mi objavil tak silný tlak až som myslela, že ma to roztrhne na niekoľko kúskov mäsa a orgánov. 

A možno by bolo lepšie, keby sa tak skutočne stalo...