C U R S E /Stray Kids/

5,3

Faith

Vydesene som sledovala jeho približujúcu sa vysokú postavu. Pokožku mal nepríjemne bledú, pozdĺž ľavého okraja tváre sa mu tiahla dlhá jazva, vysoko položené lícne kosti, úzke pery a oči zamračenej oblohy pred silnou búrkou, nad ktorými sa pohrávalo riedke orieškové obočie. Bledosť pokožky zvýrazňoval i čierny rolák a nohavice. 

A či chôdza a či výraz tváre jasne hovorili o tom, že spolu s Hyunjinom pochádzajú z rovnakého sveta. Zo sveta, kde život nevinnej osoby nemá nijakú cenu. Zo sveta, kde ide čisto o zisk a peniaze nehľadiac na to, koľké životy sa pri ich získaní zničia.

Bola som ako zaseknutá, nedokázala som odtrhnúť oči z jeho ostrej tváre a nepríjemného úškrnu. 

Do ruky vzal drevenú stoličku a položil ju tesne vedľa postele. Narozdiel od Hyunjina sa nedokázal hýbať tak elegantne, no sebavedomie mu rovnako nechýbalo. 

Posadil sa, založil ruky na hrudi a pohľadom mi prepichoval oči až kým som nimi neuhla. Došlo mi, že títo ľudia majú za sebou istý typ výcvikov, pretože sa prejavovali veľmi podobne.

,,Aspoň niečo by si mohla povedať ako prejav vďaky za to, že vôbec žiješ." Hlas mal položený hlboko a tón napovedajúci, že ak sa nespraví po jeho, veci vezme do vlastných rúk s omnoho horším prístupom.

Mám mu poďakovať za to, že žijem, keď pravdepodobne on všetko spôsobil? Do úst sa mi nahnala žlč z predstavy na niečo také a na jazyku sa objavili štipľavé slová s nutkaním pľuvnúť mu ich do tváre. 

,,Ja čakám," jeho angličtina bola podfarbená silným prízvukom Švédov. 

V hlave sa mi objavil zhluk myšlienok vhodných, nevhodných a najvhodnejších reakcií, ktoré som mohla použiť. Dokonca sa objavili i v smere otázok na Hyunjina a ostatných, lenže to by bol maximálny prepal. Táto spoločnosť pravdepodobne rovnako ako i ostatný netušila o tom, že sme mali spolu blízky vzťah. Bližší, než si dokázali predstaviť a s obrovskou pravdepodobnosťou by som mu, vlastne im všetkým, viac uškodila. 

Myšlienka na Hyunjina padla. 

Myšlienka na odpor padla. Nesmiem, nesmiem. Čím viac by som odporovala, tým by to bolo horšie. Samozrejme, že horšie. A aj keď to bola najlákavejšia možnosť zo všetkých, nemohla som. Jednoducho nemohla.

,,Tak?"

Nutkanie zatnutia sánky som potlačila rovnako i s frustrovaným povzdychom.

,,Ďakujem, že ste mi poskytli pravdepodobne prvú pomoc a udržali ma nažive." A zvolila som pre mňa najnechutnejšiu možnosť zo všetkých. 

Moje oči sa zrazu naňho odmietali dívať, lenže sa zdálo byť nemožné prestať a ignorovať ho, hoci som mala pri pohľade pocit, akoby sa mi do boľavého tela a sfarbenej kože zabodávali dýky také ostré, že by som z nich začala okamžite krvácať. Vydrž to. Dievča, drž sa!  

Šedé oči sa mu privreli pod nadriadením nepríjemnej tváre. 

A žalúdok sa mi napol. 

Črevá skrútili. 

Hrdlo popálila nepríjemná kyselina.