Reťaze. Krv. Chladná zem. Vlhký vzduch. Krik. Rev. Smiech. Šepot. Aspoň na sex si dobrá, maličká. Muž s ohavne znetvoreným telom. Nahý muž. Plač. Zadrhávanie vzlykmi. Problémy s nadýchnutím. Reťaze. Krv. Chladná zem. Vlhký vzduch. Krik. Rev. Smiech. Šepot. Aspoň na sex si dobrá, maličká. Muž s ohavne znetvoreným telom. Nahý muž. Plač. Zadrhávanie vzlykmi. Problémy s nadýchnutím.
Všetko sa jej to obrovskou rýchlosťou zjavovalo v hlave a mučilo ju to. Mučila sa vlastnými myšlienkami. Kde je? Kde je?
Následne všetko utíchlo a ponorilo sa do tmy. Schodisko, pivnica tiež. Modrovlasý mladík rovnako a s ním aj znetvorený muž.
Srdce jej bilo tak rýchlo až mala pocit, že jej čo chvíľu prerazí hrudný kôš. Dych sa jej zadrhával a oči sa snažili rozpoznať čo i len náznak nejakého obrysu v tme hustej a odpornej ako toxická, lepkavá ropa.
A keď sa jej konečne podarilo ako tak upokojiť, tmou sa rozľahli kroky. Kroky mučivo pomalé a dlhé. V momente uvedomenia, že sa niečie kroky blížia k jej telu, zaprela sa rukami o zem a snažila sa odplaziť ďalej. Nevedela kam, proste niekam ďaleko od zvuku krokov. Ruky ju však nepočúvali. Miesto napnutých svalov a kostí jej ruky tvorila podivná hmota pripomínajúca roztečenú želatínu.
Chrbtom si ľahla do tmy v snahe sa odtláčať aspoň nohami, tie mala však niečím zviazané. Nie! Nie! Chcela kričať avšak ústa boli neschopné slova. Akoby ich ani nemala. Nechcela plakať, naozaj nechcela. Chcela bojovať, nevzdávať sa, hľadať logické riešenia. Jej psychika to však nevládala a pot spojený so slzami jej opäť stekali dole tvárou. Akoby okrem plakania nevedela nič iné.
Zatvorila oči, kroky zmizli. Odišiel? Zmizol i on? Je preč? A v tej chvíli ju niekto rýchlym, no hebkým pohybom pohladil po zadnej časti krku, ktorá bola zvlhnutá od potu. Zmrzla. Ani nedýchala. Až keď ten niekto zašepkal do ucha slovo. To slovo, citoslovce, ktoré k nej prehovoril neznámy muž na schodoch. Skríkla.
Slizké ruky ju schmatli za vlasy a ťahali ďalej do tmy. Z úst jej vychádzal bolestný rev spôsobený bolesťou raneného zvieraťa. Začala sa škubať a snažila sa rukami dotknúť tých odporných slizkých zápästí, prstov, rúk muža. Hocičoho, len aby ich zo seba strhla. Nešlo to. Ruky neboli v súlade z mozgom a odmietali poslúchať. Nie! Pusti ma! Pomoc, prosím!
Jedinou odozvou bol však krutý smiech, z ktorého ju pálili uši a začala tiecť krv z nosa, uší. Dusila sa ňou. Samú seba zabíjala. Prosím! Stačí! Prosím! Slová z nej však nevyšli. Prečo krik áno, ale slova nie? Nechápala, čo sa deje. Nechápala tomu kde je. Ako sa tam dostala.
Tma sa jej dostávala do mysle a ťahala ju za jednotlivé časti. Z buniek sa jej postupne tkala niť jo - ja, s ktorým sa temnota vôkol pohrávala. Hádzala ňou hore, dole, do strán a Faith? Nevládala. Krv ju neustále davila v ústach a oči jej prevracalo. No ešte pred tým, ako stratila vedomie pocítila silný úder do žalúdka.
Prudko sa posadila a poobzerala sa vôkol seba. Izba. Posteľ. Jej známe biele steny, jediné kamarátky za posledné dni. Hrudník sa jej prudko dvíhal a vlasy so zvyškom tela mala ponorené v odpornom pote. Neskutočne zapáchala a uvedomovala si to. Zápach a pot boli však posledné veci, ktoré ju v tej chvíli trápili.
Nechápala, prečo sa v takej chvíli snažila vyhľadať vysokého tmavovláska. Prečo sa obzerala po mužovi, ktorého sa vlastne bojí? Už len keď na ňu uprie svoje čokoládové oči, musí premáhať nutkanie. Čo to bol vlastne za sen? Jej unavená hlavička to nedokázala spracovať.
Nepríjemný pocit zo sna, alebo presnejšie nočnej mory ju nechcel opustiť. Potrebovala vodu. Súrne. Cítila, ako sa jej suchý jazyk lepí k podnebiu. Bála sa však postaviť a skúsiť prejsť k dverám či sú odomknuté. A i keby boli, čo by spravila? Otvorila ich a šla sa len tak napiť? To rozhodne nie. Už len predstava, že by sa mala objaviť pred odpornými jedovatými očami spomínaného Minha škodila jej úbohému žalúdku.
A tak sa len prevalila z pravého boku na chrbát a sledovala šikminu nad hlavou. Dalo sa jej na toaletu, smäd ju pálil v hrdle a paralýza zo sna stále neopustila jej trasúce sa telo.
,,Čo to dopekla bolo," kňukla si sama pre seba potichu a prstami si zašla do spotených vlasov. Chcela sa za ne zaťahať v snahe dostať z hlavy myšlienky na nočnú moru, no pri pocítení vlhka ju radšej stiahla. Potrebovala sa osprchovať.
Akoby jej Hyunjin čítal myšlienky, objavil sa vo dverách drobnej izby s pohárom čistej vody v ruke. Duša jej zaplesala radosťou. V tej chvíli nevedela čím, vodou alebo ním?
Kráčal k nej a prezeral si jej unavenú tvár. Vlasy spotené a tričko sa jej lepilo na telo, čím zvýrazňovalo jej krivky. Nečudoval sa, že sa jej niečo snívalo. Jemu samému sa to dialo, keď bol malý a i keď začínal s výcvikom. Zlé sny ho trápili i v súčasnosti. Nie tak často, ale trápili.
V očiach však strach nezazrel. Len únavu a zmätok. ,,Napi sa," povedal a pomaly jej podal sklenený pohár. Posadil sa na mäkký matrac a sledoval ju. Mimika tváre sa zmenila v uspokojenú po prvom glgu.
Premýšľal nad ospravedlnením. Kto sa však ospravedlňuje osobe, ktorú uniesol? Už len to, že ju uniesli a držia v inej zemi je neospravedlniteľný čin. A prečo by sa mal vlastne ospravedlniť? To nemôže. Stratila by voči ním rešpekt. Je pravda, že Minho mohol dosiahnuť opačný výsledok ako ten, ktorého sa bál, že dosiahne. Možno ju to naozaj zastrašilo natoľko, že bude sypať informácie ako z rukáva. Avšak má vôbec čo rozprávať? Sama nevie odkedy ho má, Načo ho má. Kto jej ho vytetoval. Prakticky nevie nič okrem pár prekladov. A tie už kontrolujú chalani v Seoule a postupne lúštia ďalšie a ďalšie.
,,Ďakujem, " šepla a pohár s vodou položila na zaprašenú podlahu. ,,Neďakuj, o tom sme sa už rozprávali." Na to mu nič neodpovedala, len sa nepríjemne ošívala.
,,Sú už preč. Potrebuješ sprchu?" Len jemne prikývla a pozrela sa na mokré tričko, ktoré sa jej lepilo na pokožku.
,,Tak poď. " Nutkanie dotknúť sa jej jemnej dlane, objať ju prstami a pomôcť sa postaviť, mu poskakovalo v nervoch. Poprel to. Nemôže sa tak správať.
–––
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
