C U R S E /Stray Kids/

4,7

S očami dokorán sledovala prekrásne ulice mesta Holandska. Boli tak iné. Tak nádherné a prekrásne. Vianočná výzdoba tomu všetkému pridávala ešte väčšmi na kráse. A keď zastali pred bytovým komplexom, zhlboka sa nadýchla a vydýchla. 

Cestou si snažila v hlave pripraviť monológ, ktorý mužovi povie, no na konci každého sa objavil obraz, ako by jeho telom praštila najradšej o stenu, za to, čo jej v živote spôsobil. Toľko odvahy by však v sebe nenazbierala. 

,,Ideme," povedal Hyunjin a bez ďalšieho slova či gesta vystúpil z auta. Neostávalo jej nič iné, len napodobniť jeho pohyby. Skonštatovala, že po tom, čo sadnú do auta bude potrebné opäť namastiť už menej opuchnutý členok. 

Prekvapivo zamrkala očami. Mráz ani necítila, snehu by ste nenamerali ani päť centimetrov. Oproti Švédsku to bolo nič. Dokonca ani vzduch nevoňal poriadnou zimou. Trošku sa jej po chate uprostred hôr a kopách snehu zacnelo. 

Pozrela sa na auto pred dodávkou, z ktorého jej daroval červenovlások povzbudivý úsmev. Ďakovne sa naňho usmiala a pozrela na Hyunjina, ktorý ju letmým dotykom na dlani popohnal ku krokom.

,,Budú tú čakať keby čo, niet sa čoho báť." Nedokázal si odpustiť upokojujúce slová ani po tak ostrej hádke. Chcel si ju pritiahnuť do objatia a pobozkať do vlasov, ibaže chvíľa nebola zrovna na tieto gestá hodná. 

,,Nebojím sa." Pozrela naňho a pritiahla si ruku k telu, na čo hneď vnútorne zaplakala. Zmiznutie tepla jeho tela bolo neznesiteľné. 

,,No samozrejme," zasmial sa a popohnal ju po schodoch k dverám vedúcim do bytovej budovy. Nevyzerala ako bežná zanedbaná králikáreň, skôr upravená králikáreň. 

Pred dverami sa zasekla v pohybe a spýtavo pozrela na tmavovlasého mladíka, ktorý ukázal na zvonček. 

,,No okej," povzdychla si a očami začala vyhľadávať priezvisko Maltovski. 

Meyjer.

Mulder. 

Hendriks. 

Dekker. 

Maltovski. 

Visser. 

Počkať! 

,,Maltovski!" povedala nadšene a zároveň s prekvapením v hlase. ,,Skutočne tu býva! Ako, ako to proste robíte?" S obdivom v očiach naňho pozrela, nad čím len pokrútil hlavou. 

,,Keď sa veci vyriešia, Felix ti to bude môcť ukázať a..." Jeho slová však prerušili otvárajúce sa dvere, v ktorých sa objavila postaršia žena nízkeho vzrastu s dioptrickými okuliarmi na očiach a plátenou taškou v ruke. 

Vrhla na nich pohľad, no dlhšie ho držala na Hyunjinovi oblečenom v čiernych nohaviciach, mikine a kabáte, pod ktorým sa skrývala zbraň. Nepríjemne ich prižmúrila, následne pokrútila hlavou, niečo málo si zašomrala a pustila dvere, ktoré zastavil Hyunjin svojou obrovskou koženou bagandžou. 

,,Dámy prvé." Hlavou kývol do prázdnej chodby, na čo zareagovala poďakovaním a jemným nadvihnutím kútikov pier. 

Hyunjinove ťažké kroky sa odrážali od bielych stien chodby, ktorá vyzerala ako chodba každého druhého bytového komplexu. Vo výťahu priložila prst k číslu päť a oprela sa vedľa neho o stenu. Pozerala do zrkadla oproti nim a tých pár sekúnd si ich porovnávala. 

Vyzerala strašne, on naopak až príliš dobre, i keď mastné vlasy začínali trápiť oboch z nich. Bála sa toho, čo príde. Bála sa pravdy a dôvodov. Bála sa toho, ako sama zareaguje a ako zareaguje Hyunjin a Johan. Ani si nedokázala predstaviť, ako by mohol vyzerať. Bude mať okolo päťdesiatky? Nad štyridsať? Alebo bude ešte mladší a či omnoho omnoho starší? Panebože.