C U R S E /Stray Kids/

0,7

Sedela vedľa neho a trasúcimi rukami si hladila látku slabunko fialových šiat. Akoby sa z nich snažila odstrániť neviditeľné zrnká prachu a špiny. 
Sedela vedľa neho, očami tikala do všetkých strán, len jeho smerom nie. Strach jej tak zvieral vnútro, až sa jej do krku hnalo všetko, čo dnes vložila do žalúdka. Nedokázala sa nadýchnuť, akoby jej telo zabudlo tento jednoduchý nepodmienený reflex. V ústach mala vyschnuté a spodnú peru zvierala medzi zubami tak pevne, už len čakala kedy sa jej z nej spustí krv. 

,,Páči sa vám táto akcia?" Jeho hlas sa jej zarezával do kože. Mala odpovedať? Nemala odpovedať? Rozhodne by s ním nemala viesť konverzáciu. Mala sa dávno postaviť a odísť, nechať tú neznámu osobu, ktorá bola ešte k tomu muž, tam! Lenže ako by to vyzeralo? Vyzerala by ako vyšinutá! I keď malá časť z nej už bola zbláznená zo všetkého toho strachu a stresu. 

Hyunjin ju sledoval skúmavým pohľadom. Tmavé pramene vlasov jej padali do tváre, ruky sa triasli, dlane hladili látku šiat a oči behali ako splašené po priestore. Bol si istý tým, že ona je to, čo hľadajú. Musí byť. Tetovanie, ktoré jej pokrýva chrbát obsahuje to, čo má obsahovať. Časť, ktorú našli sa v ňom nachádzala a rovnako s ňou i zvyšné, ktoré im mali pomôcť k nájdeniu zlatého dolu. 
Vedel kto je, ale prečo sa bála, keď netušila, kto je on? Tak drobná, bledá, vystrašená a slabá.
Keby tu nebolo toľko kamier a ľudí, už dávno by ju napchal do auta a odviezol preč. 

Prečo sa však zo začiatku trošičku nepohrať s jej strachom? 

Len prikývla, na nič viac sa nezmohla. Na tvári sa mu objavil úškrn. 

,,Ako sa voláte?" Tak neskutočne veľmi sa bála, už sa jej triasli i nohy. Nevidela mu do tváre, no podľa hlasu mohla zistiť, že má po dvadsiatke určite. Upokoj sa, len sa upokoj. Nemôže nič spraviť, sú tu kamery, každú chvíľu tu môže niekto vojsť, sme predsa pred toaletami. Len sa postav a odíď. Neodpovedaj mu. Neodpovedaj mu. Dýchaj, zhlboka dýchaj. Lenže nohy ju neposlúchali. Nedokázala to. Nepozerajte na mňa, prosím! Kričala v hlave. Nehovorte na mňa! Odíďte, prosím! Slzy sa jej tlačili do očí. 

,,J-ja..." Nestihla povedať ani dve slová a dvere vedúce do tejto chodby sa pomaly otvorili. Keď v nich uvidela stáť vodiča rodiny, ktorá sa jej ujala, z úst jej vyšiel tak neskutočne hlasný výdych plný úľavy. 

,,Slečna? Vaša nevlastná matka vás všade hľadá," jeho hlas jej nikdy neprišiel tak srdcu blízky ako v tejto chvíli. Ani by ste nežmurkli a už sa jej vrátila sila do tela a nohy takmer bežali k známej tvári. Mala chuť naňho skočiť a objať ho ako nikdy predtým. Lucasa ešte vlastne nikdy neobjímala a ani s ním veľmi nekomunikovala. Sem tam, keď boli u rodičov a stretli sa v kuchyni, tak prehodili pár slov, ale to bolo všetko. 

Pri tom ako kráčala za Lucasom cítila jeho pohľad na svojom chrbte. Jej žalúdok to už však nezvládol a tak celý jeho obsah skončil na ligotavej dlážke. 

Hlavu mala opretú o okno auta, po ktorom pomaly stekali dažďové kvapky, oči vyčerpaním privreté. Dnešok ju po psychickej stránke vyčerpal tak neskutočne veľmi, že nevládala ani premýšľať. Jediné, čo cítila bolo paralyzovanie strachom. Žalúdok mala stále ako na vode a trasúce prsty zatínala do pästí. Najradšej by odišla niekam do hôr na pár dní, niekam, kde nikto nebude, kde bude ticho a ona by pociťovala pokoj a úľavu.

,, Prečo si začala mať úzkosť z ľudí, Faith? Spravil ti niekto niečo? '' Melódiu znejúcu v aute prerušil Lucasov hlboko položený hlas.

Pootvorila oči a pohľadom vyhľadala tie jeho, ktoré na ňu hľadeli v spätnom zrkadle. Ani si neuvedomila a už stáli v podzemnej garáži. Mlčala, nechcela sa rozprávať a jemu ani nedôverovala. Ale dôverovala ona vôbec niekedy niekomu?

,, Prepáč, nechcem sa rozprávať,'' povedala takmer nečujne a zahrýzla si do spodnej pery. Prosím, pochop ma.

,, Tak dobre, rozumiem. Len niekedy je lepšie sa vyrozprávať. '' A jemne sa usmial. A niekedy zas výhodnejšie mlčať.

Lucas nebol zlý chlapík. Od pohľadu dobrák so širokým úsmevom a láskavosťou v očiach. Minulý rok oslavovali spolu na káve, pretože ich narodeniny boli od seba vzdialené dva dni, ak nerátame rozdiel piatich rokov. Vraj nemal s kým oslavovať, tak ho pozvala. Vtedy sa ešte nebála chodiť medzi ľudí, nebála sa nahlas smiať, ukazovať chrbát, odhaľovať pokožku. Teraz je to však všetko inak, bojí sa ísť aj do obchodu, školy, na terasu.

,, Ďakujem a neboj, som vporiadku, '' nedalo jej, musela mu to povedať, keď si spomenula na minulý rok. Ešte mu darovala jeden zo svojich úprimných úsmevov a vystúpila z auta.

Pohnúť sa jej však nedalo, bála sa, čo ak tu niekto bude?
Podišla k jeho okienku a zaklopala naň. Prekvapene po nej hodil pohľadom a otvoril okno.

,, Nešiel by si ma, prosím, odprevadiť? '' prehovorila potichu. Lucas je milý, zlatý a nemá zlé úmysly, hádam. A nechcela byť sama na izbe, bála sa.
Kútiky úst sa mu jemne nadvahli a pri očiach sa objavili jemné vrásky.

,, Rád, veľmi rád. ''