C U R S E /Stray Kids/

0,1

Londýn

Kráčala po schodoch vedúcich od metra a v hlave sa preklínala za to, že si opäť zabudla doma dáždnik. Už len keď kráčala k východu počula, ako sa odrážajú veľké dažďové kvapky od zeme či ako dopadajú na strechy a taktiež zahliadla aj farebné látky tvoriace dáždniky. Prečo si ho musí vždy zabudnúť?! Dnes, hneď ako prídem domov, si ho nachystám do ruksaka a už ho z neho nevyložím! Hah... i tak sa stavím, že na to opäť zabudnem. Nahnevane si povedala v mysli a očami pozorne sledovala ľudí vôkol seba. Zas tí istí a tí samí ľudia, ktorých vidievala denne vychádzať týmito schodmi.

Muži v tmavých smokingoch, ženy v kabátoch, postaršia paní so svojim bišonikom a dospievajúci so slúchadkami v ušiach a očami zahľadenými v obrazovkách mobilov.

Či už sa hrnuli do práce, či z práce a či zo škôl, všetci do jedného kráčali rýchlim tempom, nevšímajúc si veci okolo. Faith bola rovnaká. Rýchle kroky a oči nastražené, aby náhodou do niekoho nenarazila. Nemotornosť je však odjakživa jej zlou vlastnosťou, a tak ako v ostatné dni, tak i dnes narazila minimálne do jednej osoby. Opäť sa na ňu vystrašene pozrela a s tichým ospravedlnením a stiahnutými pleciami sa vydala ďalej.

Na hlavu si nasadila kapucňu z čiernej mikiny, ktorú dnes ráno zvolila ako najpohodlnejšiu časť odevu do práce a rozbehla sa pomedzi ľudí k starému bytovému domu, ktorého omietku tvorili červené ošmatralé obkladové kachličky, po ktorých sa tiahol živý brečtan už niekoľko desaťročí. Od metra bol len pár blokov, takže to mala prebehnuté rýchlo, no i tak zmokla natoľko, že vnútri z jej oblečenia a dlhých hnedých vlasov začala tiecť dažďová voda. Začínala čoraz viac neznášať Londýnske upršané počasie. Kedysi ho milovala, no teraz sa jej zhnusil a to len a len jej vlastnou chybou, že je človek pravdepodobne trpiaci sklerózou, keď dôjde na chystanie dáždnikov. A to si neskutočne vyčítala. Kvôli sebe samej prestala mať rada dážď.

Vybehla po schodoch na tretie poschodie, kde začala v taške loviť kľúče od bytu, v ktorom žije so svojou veľmi dobrou kamarátkou. Poznajú sa odnepamäti, akoby boli sestry. Vyrastali spolu, denne sa stretávali, trávili spoločne celé dni. Ich vzťah by sa dal vlastne prirovnať sesterstvu. A predsa si ani jedna z nich neuvedomovala situáciu, ktorá sa vôkol nich odmala diala. Hlavne čo sa týkalo Faith.

Keď ich konečne našla, rýchlo odomkla dvere a vbehla do bytu. Hneď na to v chodbe zo seba vyzliekla mokré oblečenie a len v spodnom prádle prešla do svojej izby, kde ho povešala na sušiak k ostatnému oblečeniu, ktoré sa tam už sušilo od pondelka. Londýnske počasie, zabudnutý dáždnik. Nič viac na vysvetlenie ani nie je potrebné.

Prešla k stavanej skrini, z ktorej vytiahla obyčajné šortky z čiernej bavlny a tričko s krátkym rukávom. Keď sa však zadívala na svoj chrbát, nedalo jej to a musela som si zájsť pre ďalšie menšie zrkadielko. Odmala má na ňom vytetovanú nejakú vec. Netuší prečo, netuší načo, no dosť ju hnevá a irituje. Pocit, že netuší čo znamená ju privádza deň čo deň do neistoty a neistota je niečo čo z celej svojej duše neznáša.

Do ruky vzala počmárané kancelárske papiere a jeden čistý spolu so zastruhanou ceruzkou. Sadla si pred zrkadlo do tureckého sedu a zas a znova ako hádam každý druhý deň ju načmárala a priložila k ostatným papierom, ktoré niesli rovnaký obrázok. Prečítala si poznámky, popozerala šipky vedúce od jedného ťahu tetovania k druhému a to niekoľkokrát za sebou. Tak neuveriteľne veľmi si dávala pozor, aby konečne prišla na to, čo zanmená. Rôzne čísla, rôzne čiary a slová v odlišných jazykoch, ktoré neovládala. Arabčina, čínština, uzbečtina, tamilčina, shona či nepálčina a gudžarátčina. Zatiaľ prišla na tieto jazyky, no jej tetovanie ich obsahovalo omnoho viac, a to ju hnevalo čoraz väčšmi. Jazyky, ktoré neovláda a slová, ktoré netuší čo znamenajú jej vytvárali v hlave zmätok a neporiadok. Potrebovala vedieť čo to znamená. Potrebovala zistiť dôvod, prečo to je na nej.

-0123456789-

,,Takže, na čo si dnes prišla?" vyšlo z úst hnedovlásky, pokladajúcej šálku horúceho medovkového čaju na drevený stôl pred Faith.

,,Popravde, Alessia, neprišla som na nič. Opäť... " Frustrovanosť v jej hlase sa nedala prepočuť.

,,Možno je to len obyčajné tetovanie, nič viac, nič menej. Opýtaj sa na to mojich rodičov." Mykla ramenami a svoje nádherne dlhé vlasy si zviazala do obyčajného chvosta.

,,Bežne sa dávajú deťom vytetovať tetovania, keď sa ledva naučia chodiť." Zagúľala očami a odpila si z lahodného horúceho čaju, ktorý pijú s Alessiou deň čo deň. Stalo sa to takou ich nezmazateľnou časťou života.

,,Zbytočne sa strachuješ, drahá, predsa raz zistíš dôvod prečo." Chytila ju za ruku a povzbudivo sa na Faith usmiala. Vždy ju podporila, nech sa dialo čokoľvek, Alessia tam pre ňu bola a Faith tam bola pre Alessiu.

,,Myslíš si, že som neposunula konverzáciu takým smerom? Vždy to zahovoria, hnevá ma to."

,,Ja viem, ja viem. Skús nad tým dnes už nebdieť. Ľahni si, pospi si alebo si niečo prečítaj, len nad tými kancelárskymi papiermi už toľko neseď."

Záporne pokrútila hlavu a sklonila ju k zemi. Bola to pravda, nemohla nad tým prestať premýšľať, spánok bol pre ňu nemožný. Potrebovala vedieť, čo to má s ňou spoločné.