C U R S E /Stray Kids/

2,3

Sedela na gauči a nechala si príjemným teplom z krbu ohrievať vlhkú pokožku. Pozorne ju sledoval. Tmavé, miestami navlhnuté vlasy mala zastrčené za ušami a drobnými prstami si hladila pokožku na ľavej ruke. Na tvári jej tancovali plamienky ohňa. Avšak jej výraz tváre bol iný. Omnoho prázdnejší než predchádzajúce dni. Omnoho. Prečo sa tým vôbec trápi? Prečo vlastne premýšľa nad tým ako sa cíti? Prečo ju jednoducho nezamkne do izby a on si nepracuje tak ako má? Prečo ju chce pri sebe? Prečo sa o ňu tak stará? 

Jeho jediný cieľ sú predsa peniaze a niečo, čo mu pomôže začať od nuly. V inej krajine, s inými ľuďmi. Začne normálny život. 

Povzdychol si a ostrú ceruzu hodil na popísané papiere. Postavil sa tak prudko až drevená stolička vydala nepríjemný zvuk o podlahu a až trhlo dievčinou. Ako však k nej kráčal, všímal si jej sťahujúcich sa pliec. To predtým nerobila. Bojí sa ho viac. Prečo ho to netešilo? Prečo? Bol sám sebou tak zmätený, že mu skrúcalo žalúdok. Vždy si bol sám sebou istý. Veril v svoje schopnosti. Vedel, čo robiť a ako postupovať. Vedel, čo je správne, tak prečo to teraz nevie? Prečo ho tak pletie jedno európske dievča? 

Nevedela prečo sa vedľa nej posadil. Chcela, aby odišiel späť na svoje miesto za stôl, ale taktiež chcela, aby ostal sedieť vedľa nej a ona mohla cítiť jeho prítomnosť, vôňu, dotyky. Dotyky? Panebože, prestaň, takto premýšľať nemôžeš! Pokrarhala samú seba v mysli. Je to človek, ktorý ťa drží proti tvojej vôli. Človek, zločinec. I tak nedokázala myslieť na nič iné len na muža z pivnice. Na jeho potetované telo zohavené ich rukami. Zohavia tak i ju? Ublížia jej rovnako? Ublíži jej on? A neublížil jej tak už dávno? 

Nie, nechcela ho vedľa seba. Nechcela ho cítiť. Nechcela, aby sa jej dotýkal. Celé jej to napadalo mozog podobne akoby ponorila hlavu do nebezpečnej sladkej vody na juhozápade Ameriky a do tela by sa jej dostala odporná améba spôsobujúca naegleriu. Všetky jej myšlienky boli odporné parazity. 

,,Faith, nad čím premýšľaš." Oslovil ju vetou, ktorú od neho skutočne nečakala. Prekvapene pootvorila pery. ,,Čože?" 

,,Nad čím premýšľaš, Faith, nad čím?" Zopakoval otázku a snažil nakuknúť do jej hnedých očí s občasným nádychom zelenej. 

,,J-ja..." Hlas mala roztrasený, prsty pevne zvierala jedny v druhých. Bojí sa. A čuduješ sa? Magor! ,,Faith, chcem sa len rozprávať. Dovoľ mi ťa spoznať. Bude sa nám lepšie komunikovať a nič ti nespravím. Nebudem prinútený k inému postupu spolupráce. Tak, prosím, komunikuj." Nikdy si nemyslel, že on bude ten, ktorý bude žiadať o komunikáciu. On, ten, ktorý komunikáciou pohŕdal. Ten, ktorý o ňu nestál. Nemal rád zbytočné strácanie času rečami. 

,,Prosím ťa o úprimnosť." Páni, Hyunjin, ty dokonca už aj prosíš. Spamätaj sa, idiot. 

,,Prečo ste mu tak ublížili? Nikomu by sa nemalo ubližovať," prehovorila a nepríjemne sa ošila. S jej názorom nesúhlasil. Niektorí ľudia si bolesť zaslúžia. Niektorým musí byť ublížené, aby boli iní šťastnejší. 

,,Faith, niektorí ľudia si bolesť skutočne zaslúžia. On je zrovna jedným z nich. Neubližujeme nevinným ľuďom. Ubližujeme len tým, ktorí si to zaslúžia. On si to zaslúžil. Pripadal ti ako dobrý človek? Dvakrát sa zamysli." Premýšľala a premýšľala, presne ako očakával. Táto Britka ho v ničom neprekvapovala. Dokázal predpovedať každý jej krok a odpoveď a ani sa priveľmi nemusel snažiť. Nemala nijaké postranné úmysly. Nebola skazená. A predsa bola prekliatá a trčí tu, v lesoch Švédska miesto toho, aby sa niekde zabávala. 

,,Poznám ľudí, ktorí vyzerajú ako on a nie sú zlí. Len majú radi vyčnievanie z davu," mykla plecami. 

,,Lenže on nechcel len vytŕčať z davu. Je to zlý človek, ktorí je súčasťou skupiny zlých ľudí. Ubližujú nevinným ženám, deťom i mužom. Ženy zneužijú, robia na nich nechutné prasačinky, týrajú ich pre vlastné uspokojenie a následne ich predajú na orgány. Mužov a deti zneužívajú rovnako a následne idú tiež na rozpredanie orgánov. Pašujú zbrane, drogy,..." Čo však nečakal bolo, že ho prerušila. 

,,Nehovorte mi, že vy nerobíte veci podobné týmto. Nehovorte mi, že zachraňujete ľudí pred takými ľuďmi, keď ste rovnakí. To, čo ste mu robili s tým nesúviselo. Niečo vám dlžil on alebo celá tá ich spomínaná skupina. Tak mi do hlavy nelejte hlúposti," zavrčala. Vytočilo ju to. Až keď si uvedomila, ako nevhodne sa zachovala a jeho obočie bolo k sebe hnevom tak stiahnuté, že takmer vytváralo jednu líniu. 

,,Nie sme rovnakí. Neubližujeme nevinným ľuďom," štekol po nej. Mala chuť po ňom šteknúť, že ona nevinná je a predsa trčí niekde ani nevie kde. Ráno videla nahého dorezaného muža s vykrútenými rukami. Nič zlé nespravila a predsa to musela vidieť. Avšak so zvyškom mala pravdu. Je odporné hovado ako ten, ktorého si jeho kolegovia odniesli so sebou. Zver. 

,,Tak prečo tu som? K čomu ma potrebujete? Nemôžte ma pustiť? Chcem ísť naspäť do Londýna a žiť normálny život. Chodiť denne do práce a stretávať sa s ľuďmi, ktorých mám rada i nemám rada. Chcem žiť normálny život dievčaťa, ktoré sa zaľúbi a prežije romantickú lásku. Chcem odtiaľto odísť. Chcem, aby ste ma pustili, prosím. Ja už nič viac neviem, tak prečo tu proste som..." Hlas na konci vety sa jej zlomil. Nekričala, nezdvihla naňho hlas, na to by sa neodvážila, potrebovala proste vedieť, prečo tam s ním ešte je. 

Neodpovedal jej. Nechcel vysloviť tú krutú pravdu, že ju potrebuje ako istú záruku a následne ju bude musieť zabiť. 

,,Ak nie ste rovnakí, ak nie si rovnaký ako oni, tak ma, prosím, pusť. Prosím." Prosila z celého svojho vnútra, krehkej duše i srdca. Vedel to, bolo to počuť i vidieť v jej tvári, očiach. 

,,Prosím, bojím sa. Neskutočne sa bojím. Teba, tvojich, ja neviem, kolegov? Proste ľudí, s ktorými pracuješ. Bojím sa ťa, prosím, pusť ma. Do Londýna sa nejak dostanem, len ťa prosím, aby..." 

,,Nemôžem, dobre?! Nemôžem, potrebujem ťa tu, stále ťa potrebujem a i keby som ťa pustil , tak na teba pošlú niekoho horšieho ako som ja. Máš šťastie, že prechovávam rešpekt k ženskému pohlaviu, inak by som ťa dávno mučil ako toho chlapa dole alebo si to s tebou rozdával proti tvojej vôli. Som na teba, kurva, milý. Nemám ťa zviazanú. Nenechávam ťa sa vyšťať a vysrať do vlastného oblečenia na stoličke. Nenechávam ťa hladovať a ani dehydratovanú, tak si toho, kriste, ceň. Pokojne by som si ťa mohol spútať hneď teraz a pretiahnuť ťa. To by sa ti páčilo? Hm?! Ale ak ti to takto nevyhovuje, tak pokojne môžem prejsť k horším praktikám. Až potom budeš mať dôvod sa ma báť a považovať ma za rovnakého ako sú tamtí sviniari." Dotklo sa ho, ako ho videla. Bezcitné hovado, ktoré len ubližuje. Akoby sa nesnažil byť celú dobu kurevsky jemný a chápavý. A tak na ňu len kričal a kričal. 

Cítila ako sa oproti nej spolu s celou miestnosťou zväčšuje a ona sa postupne zmenšuje a zmenšuje a zmenšuje. Stáva sa z nej drobný hmyz, ktorého jedným pohybom zničíte. Vnútro jej zvieralo úzkosťou z toho, čo po tomto rozhovore bude. 

Zrak mala sklonený k podlahe a v jeho tieni videla, ako na konci všetkého natiahol ruku a prudko ňou vrhol k jej lícu. Avšak ju nazasiahla. Skôr než sa stalo to, čo mal v prvom momente v pláne, stiahol ju. Nedokázal to. 

,,Nevinným ľuďom neubližujem a ženám už vôbec nie. Vypadni do izby a do rána sa mi neukazuj na oči."

Vstala a so stiahnutými plecami ho nechávala samého v miestnosti, ktorá rozvoniavala bylinkovým čajom, ktorý jej ešte pred pár minútami varil na upokojenie. Jej odchod sprevádzalo pukanie ponoreného dreva v ohni krbu. Hnev mu bublal v nervoch, žilách, pokožke i hlave. 

Nie je rovnaký. Nie je. 

___

Ďalšia časť je tu. Chcem sa spýtať, aký máte názor na to, čo sa momentálne deje v Amerike? Mňa osobne chytá za srdiečko jednota ľudí v protestoch. Lenže rabovanie obchodov a niečoho, na čom ľudia pracovali možno i polku života, to už je len využívanie situácie a nie protesty. Na každom živote predsa záleží, no nie? Je to krásne no zdrvujúce zároveň. Každý protest má svoje svetlé i tmavé stránky rovnako ako všetko vo vesmíre, ale tamto s tým ničením je už proste priveľa. 

Ešte ma celkom štve, ako niektorí ľudia nedokážu pochopiť, že N-word nemajú právo použiť a že to je prejav odporného rasizmu.

Názory do komentárov, prosím, ak si nájdete čas.