C U R S E /Stray Kids/

1,1

______Faith______

Samotný spánok so mnou nechcel spolupracovať a rovnako tak na tom boli i myšlienky, ktoré sa odmietali akokoľvek upokojiť. Keby boli aspoň nejak logické s návrhom, ako sa dostať z tejto prekliatej situácie a nie zúfalé, kvôli ktorým sa mi pomaly hnali slzy z očí. Bola som na seba nahnevaná, že na nič nedokážem myslieť, len na najhoršie scenáre. 

Netušila som, ako dlho som sa v tom aute viezla. Hodinu, hodinu a pol? Dlhšie ako hodinu a pol? Oči som však otvárať nechcela. Bála som sa, čo by potom mohlo následovať. Pýtal by sa ma na niečo alebo by len mlčal? Čo ak je to ten typ človeka, ktorému vadí, i keď sa dáte do inej polohy?

Premýšľala som, aké správanie by mi pri ňom najviac pomohlo. Bojovať proti nemu? Byť protivná a vzdorovať nech mi povie čokoľvek? To by zrovna nebol dobrý postoj. A dokázala by som to vôbec? Veď, dofrasa, pred tou dodávkou som sa správala ako pes, ktorý poslúchne na slovo. Dokonca i chuť ofľusnúť každého, kto tam bol zrazu zmizla. Odpor zmizol a jediné, čo vtedy ovládalo moje telo i hlavu bol strach. Strach zo všetkého. A je to tak i teraz. Nedokázala som ani otvoriť oči a pozrieť naňho, tak ako by som mu mohla vzdorovať? Dofrasa! Bálasom sa čo i len pohnúť, dýchať nahlas. 

Nikdy predtým som pri nikom nepociťovala tak zvláštny pocit ako pri tomto mužovi. Taký ustráchaný postoj ma však živú nikam nedostane. Vzdorovací však tiež nie. Tak, čo mám dofrasa robiť? Je nejaká šanca, že by mi vôbec začal nejak dôverovať, keby som bola poslušná?

I keď som mala oči zavreté, cítila som ako auto spomaľuje a následne zabáča. 

Motor sa vypol a ja som pocítila ako ma chytá za zápästia. Skúsila som nereagovať, na čo som doplatila, keď mi jedno z nich pripútal k dverám auta. Prudko som otvorila oči a zabodla sa do tých jeho. Pery som otvorila, no slová sa stratili. 

,,Seď." Bolo jediné, čo povedal predtým ako opustil priestor nádherného interiéru auta. Cvaknutie dverí ma uzemnilo ešte viac než jeho slová. Očami som mu prebodávala cez predné sklo chrbát ukrytý pod čierným kabátom a benzínku, ktorá vrhala v do tmy žlté svetlo. 

Zhlboka som si povzdychla a hlavu oprela o sedačku. Napätie opustilo moje svaly a myšlienky sa spomalili. Nahla som sa doboku, nech dovidím, čo sa nachádza na zadných sedačkách. Sklamanie ma zasiahlo, akonáhle som zbadala len kožený poťah. Bože, premýšľaj! 
Nápady však neprichádzali a ja som opäť upadla do melancholie a zúfalstva. I keby som na nich niečo našla, ako sa dostanem von, keď je auto zamknuté? A kam by som sa dofrasa vlastne podela? Bežala na benzínku a nahlásila ho polícií? A stihla by som tam vôbec dobehnúť? Načo sme tu vlastne zastavili, keď nešiel ani natankovať?

Očami som hypnotizovala dvere benzínky a čakala, kedy sa v nich objaví. Prvýkrát, čo zaznamenali pohyb a otvorili sa, vyšiel z nich muž. Odhadovala som mu tak štyridsať. Nasadol do svojho auta so starým lakom a o chvíľu na to sa stratil v tme, ktorú v pravidelných úsekoch prerezávalo svetlo pouličných lámp. 

Otriasla som sa zimou a moje telo chytilo nutkanie skrútiť sa do klbka a zahriať sa. Prsty na nohách mi začal znovu paralyzovať mráz a rovnako tak i stále trošku vlhké rifle a šedá mikina. Stále som sa však cítila príjemnejšie než keď sedel vedľa mňa.

Dvere zaznamenali pohyb znovu a otvorili sa, čo ma však prekvapilo bolo, ako dal prednosť postaršej pani a ešte sa na ňu i usmial. Ak som teda videla jeho tvár dobre a zrak ma ešte nezrádza. 

Keď sa začal jeho dlhými krokmi čoraz viac blížiť k autu, zrak som odvrátila. Cvaknutie sa ozvalo druhýkrát a otvorenie dverí spolu s ním. Do tela mi udrel chladivý mráz, pričom som sa striasla. Vyzliekol si dlhý kabát, posadil sa a kus látky hodil opäť na zadné sedadlá. 

Moje uši zaznamenali puknutie plastovej fľaše, čo prinútilo moje oči k pohľadu na muža, ktorý ma v podstate unáša a porušuje zákon. Pohľad mi prešiel od jeho tváre k dlhým kostnatým prstom pokryté jazvami. Čo sa mu, dopekla, stalo? A koľkokrát som, dopekla, dnes v hlave povedala dopekla? Ublížil mu niekto? A prečo mám, dofrasa, také myšlienky? Očividne to je zlý človek, ktorého jednou z vlastností je sebeckosť a vyžíva sa v ubližovaní ľuďom. Možno i tým nevinným, len aby získal peniaze, ktorých má očividne dosť, no i tak mu nestačia. 

,,Tu máš, napi sa. Voda tvojmu telu prospeje." Do ruky mi strčil fľašu, ktorú som bez váhania schmatla a jej hrdlo priložila k perám. Takmer som vzdychla blahom, akonáhle som studenú tekutinu pocítila na jazyku. Za celú tú dobu mi ani na um neprišiel smäd, no potom som s pitím vody nechcela prestať. 

,, Ďakujem," prehovorila som potichu, na čo mi len kývol hlavou. Vzal fľašu a uzavrel ju. 

Vzduch sa znovu naplnil napätím a tichom.