Magic of dance (SK)

58. Kapitola- Život alebo smrť

Ela

Zomrela som. Bolo prvé na čo som dokázala myslieť, keď som sa zobudila. Nemohla som síce otvoriť oči, no napriek tomu som sa cítila dobre. Už ma nič nebolelo.

Pred očami sa mi objavili obrazy toho upíra. Začala som uvažovať, čo sa so mnou potom stalo. Čo sa asi stalo s Austinom. Predstavila som si ako sa ten meč stal kvôli mne zase len mečom a Taurus bol voľný. Mysľou mi prebleskol pohľad na utrpenie, ktoré by to bolo spôsobilo. Mimovoľne som sa pomrvila a protestne zamrnčala. Nie to sa určite nemohlo stať. Moja fantázia mi ponúkala len tie najhoršie obrazy aké som si dokázala predstaviť. Nevedela som či som mŕtva, alebo žijem, pretože som mala pocit, že si cítim svoje telo, no napriek tomu nijako nemôžem otvoriť oči. Snažila som sa, ale nešlo to. Alebo som skôr nevedela ako.

Rukou som narazila na niečo teplé vedľa mňa a zhodila zo seba prikrývku. Čo sa deje? Kde som? Začala som trochu panikáriť, nechcela som byť mŕtva, nemohla som zomrieť určite nie. To by bolo iné však? Na um mi prišla ďalšia možnosť, pri, ktorej som sa mala chuť rozplakať. Ten prekliaty upír zo mňa naozaj musel spraviť také monštrum akým je on a preto nedokážem ovládať svoje telo tak ako pred tým. V duchu som ho preklínala a prosila len nech to nie je pravda. Nevedela som si predstaviť, život aký vedú oni. Nechcela som tak žiť, nikdy.

,,El? Počuješ ma?" dostal sa ku mne tlmený hlas, ktorý som odniekiaľ poznala. Niekto ma chytil za ramená tak aby som sa nemohla pokúšať nejako zobudiť. Nebol to hlas, ktorý by vo mne vyvolával pocit nebezpečenstva skôr naopak. Prestala som sa vzpierať. Ak som v zámku, to znamená, že ma zabijú. Nevadilo mi to bola som, skôr rada, radšej zomriem ja akoby som musela zabíjať ľudí a vôbec by mi to neprekážalo, možno by som sa na to dokonca tešila. Fuj, zlá predstava. Len nech to spravia rýchlo a bude to v poriadku. Neexistovala predsa iná šanca. Tým čo som bola som už predsa nemohla byť. Pochybovala som, že by do desiatich minút dokázali spáliť jed. Zdalo sa mi to nemožné, veď ani nevedeli, kde som a pravdepodobne ani to čo sa dialo.

,,El, Melanie zobuď sa," nabádal ma hlas potichu. Nazval ma Melanie a prečo chce aby som zobudila, alebo skôr otvorila oči, nemôžu to jednoducho spraviť rýchlo tak aby som o tom ani nevedela?

,,No tak, dušička," šepol viac pre seba. Vtedy som pochopila kto to je. Austin. Ten jediný ma tak volal. Je tu. Musím sa zobudiť, no tak prosím. Snažila som sa naozaj veľmi, ale nedalo sa to. Už som naozaj vedela, že som nezomrela. Musela som byť živá.

,,Nemusíš sa báť, si doma," snažil sa ma presvedčiť, neviem ako nadobudol tej istoty, že ho počujem ale mal pravdu. Nerozmýšľala som nad tým, že možno nechcem otvoriť oči kvôli strachu čo sa stane potom. ,,Nikto ti neublíži, už je to v poriadku," šepkal mi. Nevedela som či mu mám veriť, pretože som si sama nebola istá či je všetko v poriadku. Trochu som pootvorila oči, ale ostré svetlo ma ich hneď donútilo znovu zatvoriť. Trepotavo som ich otvorila pretože svetlo bolo stále príliš silné, keď som si zvykla na tmu. Videla som všetko rozmazané a žiarivé, dokonca som si na pár sekúnd myslela, že som sa naozaj ocitla v nebi.

Ale tú možnosť som hneď zamietla, keď som ucítila tupú bolesť v oblasti krku. Keď si moje oči privykli na svetlo mierne som otočila hlavou. Zbadala som tam sedieť Austina v tureckom sede, usmieval sa.

,,Dobré ráno," pozdravil, ,,ako sa cítiš?" Pokúsila som sa posadiť, no nakoniec mi musel pomôcť, oprela som sa o stenu. Mala som na sebe košeľu, ktorú som nespoznávala a tipom mi veľmi pripomínala tie čo bývajú v nemocniciach, no táto vyzerala oveľa lepšie.

,,Čo sa stalo?" chytila som medzi prsty rukáv bavlnenej košele. ,,Akoto, že som tu? A čo je toto?" Nahmatala som si miesta, kde mali byť rany, ale boli nejaké divné. Austin mi chytil ruku a položil mi ju dole.