Magic of dance (SK)

54. Kapitola- Les

Celá som stuhla a s panikou v očiach naňho pozrela. To nemohla byť pravda. Hneď mi došlo, že myslí Taurusa, len nechcel spomínať jeho meno.

„Ale... Ako mohol sám odísť keď," nedopovedala som a ani to nebolo potrebné, pretože som to vtedy pochopila. Rukou som si od šoku zakryla ústa a vyvalila naňho oči.

„Boli tu však?" spýtala som sa ho tenkým hláskom a chytila ho za rukáv čiernej košele. Jednoducho prikývol a potom presne ako som potrebovala ma objal okolo ramien.

„Keď majú meč," začala som a nervózne si žmolila sukňu šiat, ,,budú chcieť ešte mňa." Pozrela som sa na zem a potom ich zodvihla k nemu. Pozeral sa na mňa pohľadom, ktorý som nedokázala nijako identifikovať.

„To sa nestane," povedal napokon naoko pokojne, ale napriek tomu ma podvedome pevnejšie chytil.

„Nikdy, im to nedovolím," precedil pomedzi zuby potichu. Pozeral sa mi pri tom do očí aby som vedela, že to myslí vážne. Aby som mu verila. „Nemusíš mať strach," povzbudivo sa usmial."

Trochu som sa pousmiala a nechala sa ním viesť. „Čo budeme robiť, keď ten meč zmizol?" spýtala som sa napokon, keď sme kráčali po schodoch smerom hore.

„Pôjdeme ho hľadaťa dostaneme ho späť," odpovedal mi jednoducho. Nahlas som sa nadýchla. Pôjdeme. To znamená, že môžem ísť aj ja. Pozrela som sa na Austina, ktorý akoby vycítil nad čím uvažujem a prísne na mňa prižmúril oči.

„Ty s nami ale nepôjdeš," povedal rozhodne. Keď som zbadala známu chodbu, došlo mi, že ma vedie naspäť do izby. Chcela som s ním ísť, už len kvôli tomu, že by sme mohli byť spolu. A môj pud sebazáchovy mi hovoril, že bezpečnejšie bude ísť s ním. Veď, keď sa sem raz nepozorovane dostali s tým, že všade boli bojovníci, môžu sa sem dostať znovu.

„Nie, idem s tebou," vytrhla som sa mu tak aby som stála rovno oproti nemu. Snažila som sa vyzerať neoblomne.

„V žiadnom prípade," trval na svojom. Nahnevane som zafučala.

„Austin, prosím," zaprosíkala som aby som sa ho pokúsila obmäkčiť.

„Tak tam nechoď ani ty," povedala som potichu. Zohol sa na výšky mojich očí a pozrel sa mi do nich.

„Vieš, že musím."

Pokrútila som hlavou a vzdorovito sa naňho pozrela.

„El," vydýchol a narovnal sa.

„Idem s tebou hocikam," skočila som mu do rečí, keď sa už nadychoval. „Nemyslíš si, že si môžu pre mňa prísť kým tu nebudeš?"

Austin bezmocne zavrčal a chytil si koniec nosa zatiaľ čo som naňho stále upierala prosebný pohľad.

„A ak tam budem s vami, oni sa to dozvedia. Ľahšie ich potom nájdeme," pokračovala som.

„Súhlasím, ale budeš na slovo počúvať a ani sa odo mňa nepohneš. Závisí od teba aj môj život, tak si to dobre uvedom," povedal rozčúlene a prudko otvoril dvere od spálne. Prešla som okolo neho s búšiacim srdcom. Veľmi dobre som vedela, že to počul. Bola som vyplašená, neverila som, že by bol ochotný skutočne ma zobrať zo sebou. Ale zvládnem to. Nejako.

Obliekla som sa do niečoho v čom sa mi bude lepšie hýbať a v čom mi nebude zima. Austin mi s kamennou tvárou prehodil tulec zo šípmi cez hlavu a rameno a podal mi luk, ktorý som si od neho bez námietok zobrala.

„Ak by sa niečo stalo jednoducho strieľaj, dobre?" povedal mi a zovrel moju voľnú ruku. „Naozaj tu nechceš zostať?" overoval si ešte s nádejou, že si to rozmyslím. Bodaj by som to bola urobila.