61. Kapitola- Nevesta

1K 77 4
                                    

Stála som pred obrovským zlatým zrkadlom vykladaným drahými kameňmi rôznych druhov. Okolo mňa ešte chodili Sisi a Sára upravujúce mi šaty. Mohlo byť okolo jedenástej ráno, pretože som už bola aspoň hodinu a pol hore. Prvé čo som uvidela, keď som sa zobudila boli dlhé biele šaty zavesené na dverách od skrine, ktoré som si vyberala pred troma dňami. Teraz som ich mala na sebe a srdce mi bilo až niekde v krku. Vlasy som mala spletené v komplikovanom drdole pri zátylku a napriek Sisinmu umeleckému líčeniu som vyzerala nervózne. Zopäla som ruky pred sebou a nervózne si žmolila prsty.

,,Vyzeráš prekrásne ako princezná," vzdychla s úsmevom Sisi, keď mi nasadila dlhý biely závoj. Zdvihla som oči a pozrela sama sebe v zrkadle do očí. Odrážal sa v nich strach, ale aj niečo čo som nevedela identifikovať, ale bolo to dobré. Niekde v hĺbke seba som sa tešila, no nemala som ani potuchy o tom ako vyzerá upírska svadba.

Zhlboka som sa nadýchla a otočila sa chrbtom k zrkadlu.

,,Neboj sa, bude to v pohode," upokojovala ma Sára, ktorá sa neustále hrala z mojim závojom akoby sa nemohla rozhodnúť ako vyzerá lepšie. Jasmin sedela pri okne a pozerala sa na nás. Všetky boli oblečené rovnako. Červené lodičky, staro rúžové šaty so sukňou pod kolená a červeným kvetom vo vlasoch.

Opäť som sa pozrela do zrkadla, rovno do svojich očí a pousmiala som sa. Bude to v poriadku.

Lodičky, ktoré som mala na nohách klopkali, keď som kráčala k dverám. Iba som ich otvorila a vyšla na chodbu. So vztýčenou hlavou som sa rozišla k východu s dievčatami za mojimi pätami. Opatrne som schádzala dole po mramorových schodoch a nervózne sa pozrela na páry slúžok so sklonenými hlavami a bojovníkov postávajúcich na každom rohu a pri každých dverách. Radšej som bola ticho, vlastne od rána som toho veľa nenahovorila. Nemala som chuť a bála som sa, že by zo mňa aj tak nič nevyšlo.

Na konci schodov som sa kŕčovito držala zábradlia a zdráhavo sa ho pustila pretože som nemala na výber. Obrovské dvere sa predo mnou otvorili. Sisi ma jemne postrčila dopredu na čo som sa zaknísala, ale nespadla som.

Vyšla som na slnko a privrela oči kým si moje oči privykli na zimné lúče. Lucas ma chytil za ruku a povzbudzujúco sa na mňa usmial.

„Takže, dnes sa vydávaš," povedal s úsmevom a prezrel si moje šaty. Trochu som sa usmiala.

„Už je to tak."

Ako prvý schádzal dolu schodmi a ja som kráčala o krok za ním. Spomedzi bojovníkov v slávnostných uniformách som si všimla Austina ako sedí na Amadeovi, mohutnom tmavohnedom koni. Ako ostatný mal tú istú uniformu. Usmiala som sa pri pohľade do jeho očí, ktoré ma uisťovali, že všetko bude v poriadku.

Už celkom blízko pri ňom mi Lucas pustil ruku a ja som ju natiahla k Austinovi, presne tak ako mi včera povedal. Bez váhania ju pevne uchopil a znovu sa na mňa pozrel s nepatrným náznakom úsmevu. Dala som nohu do strmeňa a odrazila sa od zeme. Ale skoro nič som nemusela robiť, pretože ma ľahko zodvihol a posadil pred neho. Chytila som sa sedla zatiaľ čo on chytil oťaže a ticho zvolal: „Hijé."

Kôň sa pomaly vydal po ceste hore ku kaplnke. V dvoch radoch s každej strany pochodovali bojovníci a za nami išiel pokiaľ som dovidela Sebastian a Alexander tiež na koňoch. Otočila som hlavu naspäť dopredu a s časti sa oprela o Austinovu hruď.

,,Vyzeráš nádherne," ozval sa potichu tak aby ho nikto okrem mňa nemohol počuť. Cítila som ako sa mi červeň nahrnula do líc a širšie sa usmiala.

,,Ďakujem," šepla som.

,,To je samozrejmosť," povedal mi s úsmevom. Bolo na ňom vydieť, že je šťastný aj, keď sa navonok snažil tváriť neutrálne. Videla som mu to v očiach a v jeho úsmeve, ktorý mi na sekundu sem tam venoval. Takto z blízka som si všimla, že jeho uniforma sa predsa len niečim líšila. V pravo na hrudi sa mu vynímala koruna s pár kvapkami krvy a pod ňou mal ešte niekoľko ďalších odznakov, ktoré by som si asi ani nedokázala tipnúť čo znamenajú.

Magic of dance (SK)Où les histoires vivent. Découvrez maintenant