Magic of dance (SK)

66. Kapitola- Nočná mora

Po prvýkrát som v tejto izbe úplne sama. Pred pár hodinami som sa schúlila do rohu postele a sledovala tmavé chladné rohy našej izby. A presne tak som sa cítila aj vo vnútri, chcela som sa schovať v bezpečnom náručí svojho predurčeného.

Ale teraz som nemohla. Odišiel do hlavného mesta, kvôli Taurusovým moros. Počula som, že ich tam zajali vyše desiatich. Plán bol, vytiahnuť z nich informácie a potom mi už bolo nad slnko jasné, že ich zabijú a ani som nemusela načúvať ich rozhovoru až do konca.

Austin trval na tom, že tam pôjde spolu s Alexom. Ja som samozrejme bola jednoznačne proti tomu. Nemám rada myšlienku na to, že je schopný niekoho zabiť. Už len pri tej myšlienke ma striasa. Lenže moros sú diabolsky zlý a už nemajú svoju dušu takže som to nemohla brať až tak tragicky nie?

A druhá vec, nechcela som tu byť sama s vedomím, že pár poschodí podo mnou sa nachádza Taurus, ktorý sa môže kedykoľvek rozhodnúť, že sa mu už ďalej nechce čakať. Normálne som sa sem tam pristihla pri tom ako myslím iba na to aby sa nezjavil práve teraz, keď tu nie je Austin. Mala som strašne zlý pocit a vďaka tomu som nemohla zaspať aj, keď sa mi sami od seba už hodnú chvíľu zatvárali oči.

Až som od ľaku poskočila, keď mi začal zvoniť mobil položený vedľa mňa na posteli. Chvíľku mi trvalo, kým som ho vyhrabala spod podušiek. Keď na displeji svietilo Austinovo meno automaticky som si vydýchla a posunula zelený telefón.

,,Ahoj," zašepkala som okamžite ako som mala telefón pri uchu.

,,Ahoj, všetko v poriadku?" spýtal sa ma úplne pokojným hlasom. Rukou, ktorou som nedržala mobil som stále trochu nervózne žmolila tmavú obliečku.

,,V poriadku," rozhodla som sa nakoniec povedať. Tak nemám žiadny dôvod báť sa zaspať, ráno sa zobudím presne na tomto mieste a potom budem celý deň až do večera, kým nepríde Austin, so Sisi.

,,Určite? Mal som pocit akoby nebolo všetko v poriadku. Nezobudil som ťa?" hovoril a ja som iba počúvala so zatvorenými očami.

,,Nie, nespala som," zašepkala som opäť a posunula sa na posteli tak aby som ležala na boku.

,,Je skoro jedna hodina ráno, takže mi nehovoríš pravdu, Melanie," pridal dôraz na moje meno, ktoré som mu iba dnes dovolila začať používať. Páčilo sa mi ako to znelo. Bolo to pekné.

,,Nie, naozaj je všetko v poriadku, len nemôžem zaspať," vyhovárala som sa ignorovala stále väčší a väčší pocit hrozby. Čo to nikto okrem mňa necíti? Alebo si to iba namýšľam, pretože je tma?

,,Prečo?" spýtal sa ma jednoducho ani nie pol sekundy na to ako som dopovedala.

,,Ja neviem, mám zvláštny pocit a bojím sa, že sa niečo stane," odpovedala som nakoniec po dlhšom tichu. Možno pomôže to, že som to povedala nahlas. Pomyslela som si so stále zatvorenými očami.

,,Nemusíš sa báť zaspať, dušička. Veď vieš, že dvaja moji bojovníci sú stále pred dverami. Choď už spať, je neskoro. Zajtra podvečer som späť, neboj sa," hovoril mi jemne. So zatvorenými očami som mala dokonca pocit akoby bol naozaj pri mne. Prikývla som, aj keď to nemohol vidieť.

,,Sľubuješ?" overovala som si, že zajtra príde a pevne pri tom zvierala telefón.

,,Sľubujem," prisvedčil. Nahlas som vydýchla a zahmkala, že som počula.

,,Môžem položiť?" spýtal sa ma po chvíľke ticha. Zahryzla som si do pery, nepáčila sa mi myšlienka, že by som zase zostala sama v tichu a tme.

,,A," začala som, ,,a nemohol by si mi prosím niečo rozprávať kým nezaspím?" opýtala som sa úplne potichu. Trochu som sa hanbila opýtať sa ho na to a nechcela som ho obťažovať takto neskoro v noci. No aj tak mi tá otázka vykĺzla. Počula som ako sa zasmial do telefónu.