Magic of dance (SK)

44. Kapitola

Prstami som preberala jednotlivé koráliky na druhej húseničke. V hlave som mala prázdno, nevedela som ako sa správať, či uveriť tej spomienke, alebo začať panikáriť s predchádzajúcich udalostí. Nevnímala som svoje fialové prsty od chladu, skoro som ich ani necítila. To všetko ma doviedlo k tomu, že od rána iba ležím v posteli s korálkovou húseničkou a zaschnutými cestičkami od sĺz, ktoré sa z času na čas znovu zviezli dole mojimi lícami.

Počasie za oknami sa schyľovalo k poriadnemu lejaku. Opatrne som sa postavila na roztrasené nohy, už od rána sa cítim veľmi malátna. Možno to je mojím psychickým rozpoložením, alebo počasím. Osobne si myslím, že je to skôr to prvé. Neviem či sa mám hnevať na seba samú, byť smutná, alebo cítiť moju najneobľúbenejšiu vlastnosť a tou je ľútosť. V mojom živote sa vždy javila ako falošná a zlá, až doteraz, keď som ju pocítila na vlastnej koži. Nikdy som nikoho neľutovala až doteraz. Kreslila som obrázky na zahmlené okno, ktoré som pred chvíľou otvorila a zhlboka dýchala ten studený čerstvý vzduch.

„El, môžeme?" so zaklopaním Sisi otvorila dvere. Chvíľu som rozmýšľala, že ich pošlem preč, no napokon som si to predsa len rozmyslela.

„Jasné," súhlasila som skleslo neodtrhávajúc pohľad od okna. Prstom som nakreslila snehovú vločku. Zima už pomaly klopala na dvere. Počasie bolo čím ďalej tým chladnejšie a sychravejšie. Občasné slnečné lúče budú za chvíľu studené.

„V pohode?" pohladila ma po chrbte snažiac sa ma utešiť. Lenže ona to nedokáže. Neviem či to vôbec niekto dokáže. Neodpovedala som, opäť som presmerovala na krajinu za oknom.

,,El, netráp sa preto. Zomreli by tak či tak," Lucasova ruka ma pohladila po vlasoch a ja som mala chuť hystericky sa rozosmiať. Takto sa ma snaží ukľudniť? V tomto prípade mu to nejde. Zaryto som sa pozerala všade inde než na nich. Bála som sa, že by mohli v mojich očiach zbadať vinu.

,,A to povieš len tak?" ozvala som sa zachrípnutým hlasom.

,,Áno?"

,,Čo to nechápeš, Luke! Kvôli mne zomreli, na mojich rukách je ich krv!" rozplakala som sa. Ramená sa mi triasli ako už po niekoľký krát tento deň. Doteraz som si nevedela dostatočne predstaviť aký je to pocit.

,,Nie je, Ela. Len si bránila seba a ostatných tiež."

,,A čo Austinovi rodičia? Tí zomreli tiež kvôli mne. No povedz zmieril by si sa s tým, že si niekoho zabil?" Kolená som si pritiahla k brade a naďalej sa pozerala z okna.

,,Sakra, Ela pozri sa na mňa!" Nechcela som sa nechať vyľakať jeho hlasom, no aj tak som sebou mykla. Luke na mňa často nekričal. Pevnejšie som si rukami obopla nohy.

„Dokážem sa s tým zmieriť, niekedy je smrť nevyhnutná či aj potrebná," prehovoril ľadovým hlasom po dlhšej odmlke. Neveriacky som zdvihla zrak k jeho očiach. Ako toto môže povedať môj brat. Nikdy som si nevšimla, že by bol až takýto bezcitný. Znamená to, že už niekto umrel kvôli nemu? Sklamane som pokrútila hlavou.

„Môžeš prosím odísť?" požiadala som ho prosebne. Cítila som sa zle. Nie, bolo mi hrozne.

„Nie," odsekol, ale aspoň sa vzdialil a sadol si na stoličku pri písacom stole.

Sisi ma potichu obišla a sadla si na parapet oproti mne.

„Uvidíš, bude to v pohode. O pár rokov si na to ani nespomenieš." Chytila mi ruku, chcela ju stisnúť, ale studené prsty ju zastavili. So zdvihnutím hlavy sa mi zhrozene pozrela do očí.