Magic of dance (SK)

32. Kapitola

Neviem čo je lepšie ten slastný pokoj rozlievajúci sa po mojom ešte ospalom tele, alebo pevné objatie upíra, ktorého pomaly, ale isto začínam ľúbiť.

Je to v rozpore zo všetkým čo som kedy povedala alebo bola o tom presvedčená. Jednou s tých vecí bolo že sa už v najbližšom čase nezaľúbim. A druhou je že nikdy v živote neprestanem tancovať. Tanec je pre mňa útek od reality, radosť, pokoj a zbaví ma zlých a strašidelných myšlienok. Tieto okolnosti sú v poslednom čase pre mňa veľmi dôležité pre mňa vytvárajú nový svet, svet tanca. Svet bez problémov a svet plný nehynúcej radosti. A tá prvá, no tá sa začína strácať, ako keď sa na jar topí sneh.

Pred skoro rokom som stretla jedného chlapca, ktorý sa mi páčil. Najskôr to vyzeralo tak že sa aj ja páčim jemu, no po mesiaci som ho asi omrzela. Hneď o týždeň som ho videla s nejakou hnedovláskou. Bolelo to, ale dostala som sa z toho dosť rýchlo. Akoby som už vtedy tušila že on pre mňa nie je ten správny. Vtedy by ma nikdy ani nenapadlo, že by si niekto dokázal získať moju dôveru tak rýchlo.

Schúlila som sa ešte stále spiacemu Austinovi v náručí. Zasnene som sa mu pozerala do pokojnej tváre. Hlavu mal podloženú ľavou rukou zatiaľ čo pravou ma držal okolo pásu. Hruď sa mu pravidelne nadvihovala.

Muselo byť poriadne skoro ráno. Bola tma ako v rohu a aj poriadne chladno. Perinu som si vytiahla až ku brade. Rada by som si začala čítať Alicu v krajine zázrakov, ale nechcela som Austina zobudiť. Tak som sa rozhodla že si ešte poležím a ak budem mať šťastie tak možno aj zaspím. Ešte pred pár dňami som trávila noci zvyčajne iba ležaním, no ten znak, ktorý mi Austin kreslí každý večer na čelo ma spoľahlivo uchránil pred nočnými morami.

Zažmúrila som oči hneď ako som sa čo i len pozrela k dverám. Otec mi len tak pre nič nehovorí že som strachopud. Ešte aj tma ma desí. Mama mi často hovorila že mám príliš veľkú predstavivosť. A tá sa teraz prejavovala na plné obrátky. No neboli to predstavy strašidiel spod postele. Bolo to niečo oveľa, oveľa horšie, predstavy Taurusa. Niekoho kto ma desí, aj keď som ho ešte nikdy zoči voči nevidela. Ich hlavy vykukovali spoza dvier, boli nacapené na okne, jeden mal dokonca aj telo. Krčil sa na skrini pripravený sa na mňa hocikedy vrhnúť ako, keď mačka striehne na myš. Presne tak som sa cítila ako malá myš, ktorá nič nezmôže. Dokonca aj s pevne prižmúrenými viečkami som videla jeho tvár. Jeho tvár s môjho sna, zo sna kde bola aj Barbara. Jeho mŕtva predurčená. Dych sa mi začínal pomaly zrýchľovať a bol čoraz plytší. Zo strachu čo mi zvieral hrdlo som sa nemohla ani slobodne nadýchnuť. Moje predstavy ešte nikdy, aleže nikdy neboli také skutočné ako teraz. V tom mi niečo prešlo hlavou. Veď presne toto som videla keď som sa bála zaspať, ale nie také živé. Nie také hrozivé. Vlastný dych som počula milión krát hlasnejší vo svojich ušiach.

Pootvorila som jedno oko. Ak má toto na svedomí Taurus musím sa mu skúsiť postaviť. Veď najhoršie čo to môže byť sú halucinácie nič iné. Nič ti to nemôže spraviť. Iba tak najhoršie vystrašiť. Otvorila som aj druhé oko. Snažila som sa vydržať nechať oči otvorené, pri pohľade na kriedovo bielu tvár s modravými žilami a hrozivými temnými, prázdnymi očami. Nelesklo sa v nich žiadne svetlo. Proste nič. Postava zmenila polohu, viac sa prikrčila. Ukázala mi jeho ružovkasté zuby s dvoma predĺženými tesákmi. Naprázdno som preglgla. Príšera sa zaklonila dopredu.

Zmizni si odporný Taurus, okamžite odtiaľto vypadni! Vykríkla som naňho v myšlienkach. No nevedela som sa zbaviť pocitu že sa mi ešte aj tam hlas chvel strachom. Démon v podobe upíra nebezpečne naklonil hlavu na bok. Ak by toto spravil Arman asi by som si myslela že ho seklo v krku. Nad tou myšlienkou by som sa aj usmiala. Ak by som nebola v takejto situácií. Prekonať strach nič iné nepomôže. Stále dokola som si premietala tieto slová v hlave. Nič mi nemôže pre tento krát urobiť.