Magic of dance (SK)

10. Kapitola

  Vyšli sme na chodbu. Keď som s Austinom vkročila do izby on zobral kľúčik a zamkol.

Nechápavo som sa na neho pozerala no on sa neotočil. Iba tam tak stál s rukami pozdĺž tela. Nevedela som čo si o tom mám myslieť. Stalo sa niečo alebo som niečo spravila? Je to kvôli tomu že neviem držať jazyk za zubami?

,,Prepáč že som nebola ticho," zašepkala som previnilo. Mrzí ma to ale ja proste neviem držať ústa tak aby z nich nič nevyšlo von. Tak rada by som bola keby som to nepovedala.

On sa na mňa otočil. Rozhodne sa ku mne pohol s úsmevom na perách. Nechápala som ničomu. Sklonil sa ku mne aby sa mi mohol pozrieť do očí. ,,Nie neospravedlňuj sa ty môj hlupáčik. Ty si nič nespravila." Jemne zobral moju tvár do jeho rúk. ,,Viem že ku mne zatiaľ nič necítiš a ani sa dlho nepoznáme a vyrastala si v ľudskom svete. Ale ja k tebe cítim niečo oveľa sinejšie ako lásku. Tak to už v našom svete chodí musíme sa postarať o svoju predurčenú a hneď aj vieme alebo skôr tušíme kto to môže byť. Zaľúbime sa do nej hneď ako ju uvidíme len okamžite nevieme čo je to za pocit." Nepatrne sa usmial. Stála som pred ním s vyvalenými očami a pootvorenými ústami. Naozaj mi práve povedal že ma ľúbi? Nie to nemôže byť pravda som tu len jeden deň!

,,Austin. Nie. Ja...ja nemôžem. Cítim sa pri tebe dobre ale toto nie. Je príliš skoro. Poznáme sa sotva dva dni." rozladene som prehovorila. Tento svet je strašne pomotaný.

,,Ja viem ale aj tak som ti chcel povedať niečo iné." Teraz sa tváril vážne v očiach mu bolo vidieť záblesky hnevu. ,,Rodičia o tom vedia. Musel som im to povedať inač by ťa dali k Armanovi do skupiny. Chceli ťa čo najskôr postaviť pred ten hlas. To som nemohol dopustiť však by ťa ten naničhodník zabil skôr akoby sa o to mohlo pokúsiť stvorenie v meči." Z každého jeho slova vyžaroval hnev. Privinul si ma na svoju hruď a ja som zostala stáť ako vytesaná do kameňa. Po chvíli som sa spamätala a začala som sa vzpierať. V tomto objatí cítim niečo viac ako iba priateľstvo. Snažila som sa rukami od neho odsunúť ale on vyzeral ako keby si nič nevšimol.

,,Austin. Prosím pusti ma." šepla som keď som sa vzdala. Je na mňa príliš silný neviem či vôbec vnímal moje márne pokusy o vykrútenie sa z jeho náručia. Pustil ma. Tvár mal skrivenú starosťou.

,,Prepáč už ťa neobjímem ťa kým to sama nebudeš chcieť." povedal to tak ticho že som to skoro vôbec nepočula. Bez slova ma obišiel a otvoril skriňu. Mrzelo ma že sa cíti zle ale mne to bolo nepríjemné a neskôr by sa mohlo stať že sa pri ňom budem cítiť zle stále.

,,Zajtra si zober tieto cvičky a nejaké čierne legíny a tričko nič iné potrebovať nebudeš potrebovať. Tu máš učebnice a rozvrh." Ukázal na čierne ohybné cvičky a potom na písací stôl. ,,To je asi všetko. Zajtra po teba prídem o pol ôsmej a nech ťa ani nenapadne ísť dole sama." pohrozil mi. So sklesnutým výrazom odchádzal až ma pri srdci pichlo.

,,Počkaj!" zvolala som. Myslím že preto lebo som nechcela byť znova sama. Čo ak by sa sem vrátil ten hlas. A však istá časť zo mňa (veľmi malá časť chcela aby so mnou zostal iba preto aby bol so mnou. Užasnuto sa na mňa pozrel cez plece. ,,M-mohlo by si z-zostať?" zakoktala som sa ale prečo by som mala koktať veď je to kamarát tak ako Sandra nič viac nič menej. Pohľadom som kmitala z jednej veci na druhú iba aby som sa nemusela pozrieť ne neho. Nakoniec som svoju pozornosť zamerala na moje ruky. Prečo som len nebola ticho teraz by som nebola v takýchto rozpakoch.

,,Mohol by som ak chceš." jeho chrapľavý, prívetivý sa raz ozval v miestnosti ale mne sa ešte pár krát ozval v hlave ako ozvena.

,,Chcem" prisvedčila som keď som sa spamätala. ,,Ehm sadni si" rozpačito som mávla k posteli. Sledovala som ako ladne prešiel k posteli. Nesadol si ako som čakala namiesto toho sa na mňa otočil. Čakal kým si ja sadnem? Spýtavo som sa na neho pozrela kým sa on iba usmieval.

,,Dievčatá majú prednosť." vyslovil krátko formulku ktorú vždy používali učiteľky v škôlke. Spomínam si ako sa chalani sťažovali že ideme prvé ale niekedy to nebola až taká výhoda. Doširoka som sa usmiala. Precupkala som k posteli a sadla si. Hneď si zo mňa zobral príklad a sadol si.

,,Tvoj otec vie že tvoja mama je upírka?" spýtal sa ma so záujmom. ,,Možno. Nechcel aby som sem išla na školu stále hovoril aké nebezpečné je tancovať. Hovoril: "Môžeš si zlomiť ruku, nohu alebo vyvrtnúť si členok." Lenže ja som ako vždy nepočúvla a prihlásila sa sem." Keby som neprešla išla by som inde a nikdy by som nezistila že nie som obyčajná a že ma chce zabiť psychopatický hlas. Trápila by som sa len tým aké mám známky a tým že nemám čas tancovať. A teraz môžem tancovať ale ide mi po krku jeden nehmotný a druhý hmotný magor.

,,Nič z toho sa ti nemôže stať ak budem s tebou tancovať ja. Teba už nebudem naschvál púšťať ako Margarétu." Keď videl môj pozorný pohľad hneď sa dal do vysvetľovania: ,,Margaréta bola moja tanečná partnerka celý minulý rok ale rozhodla sa že pôjde do inej skupiny. Vlastne o to požiadala až keď som ju na konci roka pustil na vystúpení keď som ju držal nad hlavou. Hneď ako skončila hudba ale koledovala si o to dva krát mi stupila podpätkom na nohu." Chúďa Margaréta nič iné mi nenapadlo ako toto.

,,Aha. Austin... Vieš niečo by si mal vedieť ak chceš naozaj so mnou tancovať. Ešte sa mi nestalo že by som pri tanci v pároch pár krát nikomu nestupila na nohu." ako som to vyriekla vybuchol do hlasného smiechu no mne to príliš vtipné vôbec neprišlo. Zvíjal sa na posteli. Stále vypadal krásne aj keď bol celý červený. Bože môj nad čím to tu zase rozmýšľam.

,,Neboj sa ty mi na nohu nestupíš. Hento bolo asi kvôli tomu že som ju poriadne nedržal. Ale aj tak sa to mala naučiť." upokojoval ma hneď ako bol cez ten smiech schopný vôbec niečo povedať. Začínam sa zajtrajška báť.

,,Rozmýšľam že o našom pute poviem Aisling ak ma predbehnú rodičia je so mnou koniec. Zúrila by že som jej to nepovedal." To je fakt super už mám ďalší dôvod na zajtra sa netešiť.

,,Aká je tvoja obľúbená farba?" To sa ma vážne pýta na farbu. Hoci som hneď vedela aká to je neodpovedala som je to príliš trápne a hlavne nezmyselné. Pretože som ju začala mať rada keď som ho stretla a tomu vážne nerozumiem.

,,Nemôžem sa aj ja niečo spýtať?"

,,Nie kým mi neodpovieš"

Iba mu to povieš a môžeš sa spýtať na hocičo. Nie je to až také hrozné. Jeden nádych. druhý nádych. Tretí. Hovor!

,,Modrá." Keď niekto nevie prečo vypadá to úplne normálne ale potom je to fakt trápne.

,,Prečo?" vypytoval sa ďalej.

Rezignovane som vydýchla. Nemá cenu vyhovárať sa. ,,Lebo máš takej farby prameň vlasov." Krv sa mi nahrnula do tváre. Hanbila som sa na neho pozrieť. No dlho mi to nevydržalo. Ukazovákom a palcom mi nadvihol hlavu ale ja som oči nezdvihla od podlahy.

,,Pozri sa na mňa." neochotne som zdvihla zrak. Tvár mal celú rozžiarenú a v očiach radostné iskričky. ,,Si krásna keď sa červenáš." pohladil ma po líci. ,,Nemusíš sa hanbiť je to v poriadku. Však to nie je nič zlé. No tak pýtaj sa na čo si sa chcela opýtať." pobádal ma.

,,Včera keď som odpadla aký bol problém nepovedal si mi to a ty už poznáš odpoveď na moju otázku."

-----------------------------------------

Ahoj!

Prajem peknú polnoc tým čo ste ešte takto neskoro hore :D Ďakujem krásne za všetky vote, komentáre a prečítania ktorými ste ma veľmi potešili. Dúfam že sa časť páčila. Aké máte názory na ňu?

Vaša Michelle