Magic of dance (SK)

72. Kapitola- Koniec a začiatok

Nervózne som prešľapovala v zákulisí a každú chvíľu sa obzerala či neuvidím Austina, ktorého som dnes ešte nevidela. Musel odísť z našej komnaty skôr ako som sa zobudila. Začínala som nenávidieť tie jeho papiere na pracovnom stole, mala som pocit akoby mi ho tá jeho práca kradla, no vedela som, že ako kráľ nemôže zanedbávať svoje povinnosti. Chápala som to, ale nepáčilo sa mi to.

„Zostáva trištvrte hodina do začiatku," vyhlásila naša učiteľka tanca do mikrofónu, aby ju všetci počuli. Nervózne som sa pohupovala na pätách v lodičkách na nižšom podpätku.

„No tak, kde si?" zašepkala som pre seba a znovu sa poobzerala okolo seba či ho niekde neuvidím. Keď som ho zbadala, cítila som akoby mi odpadol obrovský kameň zo srdca. Rýchlo som sa otočila jeho smerom a modrá sukňa šiat, ktoré som si skúšala pred týždňami, no mne sa to zdalo ako veky. Vlasy som mala v nízkom drdole s pár zapletenými prameňmi a na hlavemi odpočívala strieborná ligotavá korunka.

Rýchlo som sa pohla k Austinovi za klopkania podpätkov na čiernych lodičkách. Keď som prišla bližšie, všimla som si, že nie je sám. Boli s ním ďalší dvaja muži, ktorých som nikdy nevidela. Trochu som znervóznela, no nezastavila som sa a snažila som sa držať hlavu vzpriamene.

Obaja mali vlasy najtmavšieho odtieňu čiernej aký ste mohli nájsť. Dokonca aj oči boli čierne ako noc, tak že som nemohla rozoznať, kde im končí zrenička a začína sa dúhovka. No inak boli úplne odlišný. Jeden bol viditeľne vyšší od toho druhého a ich tváre sa skoro vôbec nepodobali. Rýchlo som sa uklonila, keď som prišla k nim a postavila sa vedľa Austina. Cítila som skúmavé pohľady dvoch neznámych upírov, asi, predpokladala som, že nimi sú.

Prekvapene som sa nadýchla, keď som zaregistrovala Austinovu ruku, ako sa mi obtočila okolo chrbta.

,,Melanie, je mi potešením ti predstaviť Dhirena a Theodora, bratov z odvrátenej strany Mesiaca," predstavil mi ich. Milo som sa na nich usmiala a jemne sa uklonila iba hlavou.

,,Je mi potešením spoznať vás," povedala som. Počkať, čo? Bratia z Mesiaca? Tí, o ktorých mi Austin raz rozprával? Otázky sa mi behali v hlave tak rýchlo, že som si nebola istá ani jednou.

,,Pre nás je česť konečne sa stretnúť s princeznou Európy, veľa sme o vás počuli," povedal vyšší, tuším Dhiren.

„Aj ja som o vás už počula," nadhodila som automaticky. Dhirenovi sa mierne nadvihli kútiky úst a prikývol.

„Tak asi vieš čo sa náš národ snaží nájsť a dosiahnuť," skonštatoval Theodor. Pozrela som sa na Austina, ktorý nás len počúval.

„Hmm, Austin mi hovoril niečo o tom, že sa snažíte nájsť cestu naspäť do vášho kráľovstva, na mesiac," vysypala som príliš rýchlo.

„Áno," potvrdil Dhiren.

„Ja si myslím, že cesta už neexistuje," vyhlásil Dhirenov brat za čo si vyslúžil od Dhirena napálený pohľad. Mala som pocit, že by ho zabil ak by to jeho pohľad dokázal. V čiernych očiach sa zrazu objavil hnev. Asi som chápala Dhirena, veď je to ich domov a on sa tam chce vrátiť.

„Rozmýšľaj Dhiren, tisíce z nás čo sme prežili hľadajú jeden a pol storočia kam spadla princezná, no nikto ju nenašiel. Ani živá duša ju nevidela," zavrčal Theodor.

„Nájdeme ju a vrátime sa domov, Theo," povedal mu už kľudnejšie Dhiren a potom sa ospravedlňujúco pozrel na nás.

„To nič," povedala som rýchlo.

„Si milá," povedal Dhiren so širším úsmevom. Tiež som sa usmiala a jemne kývla hlavou.

,,Chápem, že sa chceš vrátiť domov," povedala som súcitne. Všimla som si ako sa Dhirenovi zaleskli oči pri zmienke, sveta, ktorý bol nútený opustiť a nedarí sa mu vrátiť sa doňho. No v stotine to bolo preč a jeho oči boli zase tvrdé, čierne ako nočná obloha bez hviezd a mesiaca.

,,Dvadsať minút do začiatku," vyhlásila opäť profesorka, na čo som sa strhla a spomenula si prečo tu vlastne sme. Už iba dvadsať minút, preboha.

,,Dobre, necháme vás tu teda," povedal Theo a obaja bratia sa otočili a vyšli zo zrkadlovej sály. Otočila som sa čelom k Austinovi a zúfalo sa na neho pozrela. Dúfala som, že všetko dopadne dobre, že sa nepomýlim, že si pamätám choreografiu, že sa nezľaknem. Tieto pocity som jednoznačne pripisovala tomu, že som už veky nevystupovala.

,,Pokoj, Melanie," Austin mi položil ruky na plecia a usmial sa na mňa úsmevom, ktorý mi roztancoval každú bunku v tele až do poslednej. Neisto som sa krátko usmiala, no neupokojila som sa ani pri najmenšom. Panika sa mi rozlievala po celom tele a ostro som ju cítila v hrudi, zvieralo mi srdce.

,,Veď to vieš a tancovali sme to na tréningoch najmenej stokrát," snažil sa ma povzbudiť svojimi slovami, ale z toho som mala len väčšiu trému. Veď práve to, stokrát to bolo bez chyby, lenže stoprvý krát to tak už nemusí byť.

,,Mám pocit akoby som zabudla všetky kroky, Austin," zverila som sa mu už fakt zúfalým hlasom. Sledovala som ako sa zohol na výšku mojich očí s rukami stále na mojich pleciach.

,,Uvidíš, že keď začuješ hudbu, tvoje nohy budú samy vedieť čo majú robiť, vieš to," keď to hovoril videla som úprimnosť v jeho očiach a to ma dokázalo trochu ukľudniť aspoň na toľko aby sa mi už tak netriasli prsty. Nepatrne som prikývla.

,,Desať minút, poprosím pripravte sa," znovu vyhlásila profesorka. Austin ma prudko potiahol k nemu skôr ako som mohla začať opäť panikáriť. Pozerala som sa na svoj odraz v zrkadle, ponad Austinovo plece. Bola som úplne bledá a bola som úprimne šťastná, že ma nedonútili dať si červený rúž, ale namiesto toho slabo ružový, takto to nebolo až tak vidieť.

Zhlboka som vydýchla a oprela si hlavu o kráľa. Dám do toho všetko čo budem môcť a hádam sa nepomýlim. Je to posledný krát, tak si to musím užiť najlepšie ako môžem. Pomyslela som si. Austin ma pustil, chytil za ruku a viedol k opone, za ktorou mala zrovna riaditeľka slávnostný príhovor. Krátko som mu ju silno stisla aby som nabrala odvahu. Vedela som, že kedykoľvek sa môže príhovor skončiť, zaznie potlesk a budeme na rade mi.

Zavrela som oči, zhlboka dýchala a čakala na pokyn v podobe tlieskania. Otvorila som oči až, keď som ho začula. Opona sa pomaly roztiahla my sme vyšli ruka v ruke na osvetlené pódium. Na prvé tóny ma Austin chytil do základnej pozície a potom sme začali tancovať. Mal pravdu naozaj to bolo akoby moje telo už len podľa hudby vedelo čo má robiť. Všetky otočky aj kroky mi išli samy od seba. Mne stačilo usmievať sa.

Nestihla som ani poriadne zareagovať a zostala som chrbtom opretá o Austina s našimi rukami prepletenými predo mnou. Ľudia, teda skôr upíri začali tlieskať a mi sme sa jednou rukou pustili a obaja naraz sa poklonili. ,,Je koniec," zašepkala som tak aby si to nikto nevšimol.

,,Nie je to len začiatok, dušička," zašepkal mi Austin do vlasov.

,,Ľúbim ťa," povedal mi nevšímajúc si upírov v hľadisku. Popravde aj pre mňa v tej chvíli prestali existovať, pretože táto chvíľa bola naozaj čarovná.

,,Ľúbim ťa," zopakovala som vo chvíli, keď sa naše pery spojili. Nevšímala som si upírov, ktorý tlieskali, poniektorý, pravdepodobne tí mladší aj pískali. V tej chvíli pre mňa existoval len Austin, ja a tanec, ktorý práve skončil. No Austin mal pravdu toto nie je koniec, je to len začiatok veľmi dlhého príbehu.

Dnes som pochopila kúzlo tanca a uvedomila si, že bez môjho spontánneho rozhodnutia tancovať by som nikdy nespoznala kráľa. Za všetko čo sa udialo za posledných pár mesiacov mohol tanec a ja som mu za to bola vďačná, napriek zopár nepekným chvíľam.

Jedno však viem.

Toto kúzlo neskončí, pokým budú princezná aj kráľ žiť a ani potom.

Koniec