Magic of dance (SK)

2.Kapitola

Až teraz som si uvedomila že som tu zostala sama z kučeravím chalanom ktorý mi naháňal strach.

Pomaly som sa otočila na kučeravého chlapca za mnou. Zadržala som dych prepaľoval ma pohľadom ktorý zreteľne našepkával že by ma najradšej zabil. Snažila som sa pozerať všade inde iba nie do jeho oceánovo modrých očí ktoré pripomínali rozbúrené more.

Na jeho vlasoch som našla tenký prameň modrej. Na chalanoch sa mi veľmi melíry nepáčia ale na ňom to vôbec nevyzerá zle. Och, nad čím to tu premýšľam je absurdné aby sa mi páčil práve on. Prudko som zatriasla hlavou aby som tú nežiaducu myšlienku vyhnala z hlavy.

„Prestaň na mňa pozerať ako vyoraná myš! " zavrčal. „ Nepozerám sa ako vyoraná myš a prestaň na mňa vrčať ",výstražne som zdvihla prst, „Idiot." posledné slovo som zašepkala. Do kelu čo to zo mňa vypadlo! Prekvapene som si zakryla rukami ústa. Austin sa chladne zasmial. „Tu máš kľúč. Tretie poschodie posledné dvere," povedal a odišiel. Starodávny strieborný kľúč s ružovou, modrou a červenou ružičkou a zelenými drobnými lístkami na vrchu. ( Vrch myslím tam kde býva dierka na zavesenie :) )To čo malo znamenať to akože mám ísť sama? No nič takže skúsim to nájsť. Ako keby mi niečo iné zostávalo. Zatlačila som na drevené dvere so sklami z matného skla.

Ocitla som sa pred točitým schodiskom z bieleho mramoru vedúcim hore ale zároveň aj dole. To je čudné myslela som že som na prízemí. Jediná možnosť... Prečo by škola tanca mala schody ktoré vedú hlboko do tmavého podzemia! Dole v žiadnom prípade nejdem. Takže hore. Stupila som na prvý biely schod. „Vitaj Ela-Melanie," nadskočila som keď sa ozval ženský hlas odrážajúci sa od stien dlhočizného schodiska.

„Kto ste?" spýtala som sa ale nikto mi neodpovedal akoby ten hlas vôbec neexistoval. Pomaly som vychádzala po schodoch stále vyššie a vyššie. Druhé poschodie som prešla len tak tak. Už teraz viem že tieto schody budú mojím najväčším nepriateľom. Bolia ma z nich nohy prečo mám izbu až na treťom poschodí. Teda ak idem správne. V čo naozaj dúfam. Lebo dole po svojich už nepôjdem.

Konečne som sa vyteperila z tých schodov. Cítim sa akoby som práve dobehla 12 minútovku. Klesla som na najbližšiu lavičku.

Chodba bola svetlá s nádhernými oknami v gotickom štýle na ľavej strane a na konci chodby. Steny svetlo modré a strop bledo ružový. Na podlahe sa vynímal červený koberec. Pravú stranu vypĺňalo množstvo dvojkrídlových drevených dvier. Zrak mi padol na obraz tancujúceho páru aký som videla aj pri vchode. A následne na posledné dvere s mojim menom. Zhlboka som si vydýchla.

Pootočila som kľúčom v kľúčovej dierke a potlačila som kvietkami vyzdobenú kľučku. Dvere sa nehlučne a ľahko otvorili. Opatrne som vytiahla kľúčik zo zámky. Pri okne stála veľká posteľ s nebesami a modrými závesmi. Pred posteľou bola sedačka bez operadla s vyvýšenými a zatočenými koncami. Podlahu pokrýval biely koberec s kvietkami. Oproti posteli boli ďalšie dvere ale už menšie. Na ľavej aj pravej strane pri dverách boli komody a jedna veľká skriňa. Písací stôl bol pri dverách a vedľa neho polica s knihami. Pod bielymi oknami na širokých parapetoch boli vankúše.

Takéto pekné som to tu nečakala. Aj výhľad z okna na krásny zelený park bol úžasný. Sadla som si na jeden z vankúšov na parapete nohy som si prisunula k sebe a objala ich rukami. Táto budova je skôr zámok ako škola. Pozerala som sa na obrovskú fontánu v diaľke a veľké záhrady v ktorých boli kvety rôznych farieb vyrastajúce tak aby vytvorili motýľov. Ako hlava boli nejaké tropické stromčeky. A na kopci za fontánou stála kaplnka a pred ňou jazero. Tráva bola žiarivo zelená akoby na tomto mieste zastal čas. Akoby toto miesto nepoznalo modernú dobu. Bolo to tu čarovné priamo magické akoby toto miesto malo svoj rozum, dušu a myseľ.