Magic of dance (SK)

48. Kapitola- Útek

Keď skončila hudba zatočil ma a ja som mu pristála bezpečne v náručí. Pevne ma objal, akoby vedel že sa chystám utiecť. Popravde teraz som ani nechcela, ale nechcem sa ani vydávať zatiaľ nie. Tuhšie ma stisol a zaboril si hlavu do mojich vlasov.

„Prepáč mi to ako som sa k tebe správal," povedal ticho. Omotala som si okolo jeho krku ruky a oprela sa o jeho hruď.

„Ja to chápem, bolo ti smutno," šepla som smutne. Kvôli mne.

„Ale to nebol dôvod aby som ťa ignoroval," hovoril a pritom ma stále nepustil z objatia.

„Bol to tvoj spôsob ako sa s tým vyrovnať. Nehnevám sa na teba za to," povedala som.

„Aj ja sa ti chcem ospravedlniť." šepla som. Bol ticho akoby tušil čo poviem.

„Prepáč, bola to moja vina." sklonila som hlavu. Cítila som ako mi slzy stiekli po lícach, ale neutierala som si ich.

„Ela," šepol previnilo. „Nebola to tvoja vina."

„Sám si mi to povedal," povedala som plačlivým hlasom. „Vtedy tam dole."

„Bol som nahnevaný, nerozmýšľal som. Ublížil som ti?" šepol previnilo. Spomenula som si ako ma chcel udrieť, aký bol nahnevaný.

„Nevadí Austin, mne to nevadí," klamala som ten strach ma zožiera zvnútra aj teraz. Nechcela som na to myslieť, ale myslím, že Austin sa o tom chce rozprávať.

„Na chvíľu pôjdeme do väčšieho súkromia, súhlasíš?" Nedal mi čas na odpoveď podobral mi kolená, chytil popod lopatky a zodvihol. Hlavou som sa opierala o jeho rameno. „Chyť sa."
Spravila som čo hovoril. Preskočil so mnou zábradlie a zoskočil dolu. Mala som čo robiť aby som zadržala výkrik. Bolo to naozaj vysoko, ale on spolu so mnou bezpečne pristál na nohách. Neregistrovala som ako si so mnou sadol na lavičku rovno pod terasou, iba som sa k nemu túlila.

„A teraz mi neklam, potrebujem vedieť či som ti neublížil." povedal potichu. Jeho prsty prešli po reznej rane na krku a ja som sebou reflexívne mykla.

„Nemyslel som, nie myslel som len na seba. Prepáč mi všetko."

Bolestne som privrela oči a obviazanú ruku si pritiahla na hruď. Nepáčilo sa mi spomínať na to.

„Iba si ma vystrašil. Veľmi vystrašil," šepla som.

„Zľakla si sa, že ťa chcem udrieť?" pýtal sa ďalej. Posadila som sa vedľa neho. Pozerala som sa do ozdobných kríkov pred nami. Práve to som z tej spomienky videla najjasnejšie. To ako jeho ruka pristála tesne vedľa mojej hlavy. Ako to buchlo.

„Zľakla si sa. Chcel som, ale zastavila si ma ty. Nedokázal by som ťa udrieť. Tvoje oči ma zastavili," šepkal a ja som ho počúvala so zranenou rukou pritisnutou na hruď. „Vidíš to, iba oči," nervózne sa zasmial. Predtým ako som ťa spoznal, ak by si to nebola ty, nezastavil by som sa. „Niekedy nechápem čo to puto so mnou robí."

„Austin ja..." priložil mi ukazovák na pery.

„Nechaj ma dorozprávať," pozrel mi do očí a pohladil po líci.

„Ale," pokúsila som sa.

„Čššš, len ma počúvaj." Prísne sa na mňa pozrel.

„Chcem aby si vedela, že aj po tej korunovácií som stále taký istý." Zdvihol ruku a ja som sa vystrašene nadýchla a zadržala dych, pred oči mi vybehla tá spomienka. Opatrne ju položil na moju hlavu. „Neboj sa." povedal potichu.

Odtiahol mi ruku od hrude, nechala som ho dať mi dole teplú bielu rukavicu. Pred očami sa mi naskytol pohľad na moje prsty. Stále boli modrasté, ale už tak neboleli. Austin si ich zblízka prezeral. „Cítil si to?" šepla som.