Magic of dance (SK)

32. Kapitola

Seklo ťa v krku? Opýtala som sa ho opäť v myšlienkach. Sama sebe som sa snažila odľahčiť atmosféru. Okamžite tú hlavu narovnal. Dlhé biele vlasy mu viseli zo skrine. Dobre teraz je už viac menej isté že to vytvára naozaj on. Asi sa mu nechce odpovedať. Prišiel na novú taktiku ako mi znepríjemňovať život, keď už v snoch nemôže.

Zamrazilo ma keď som začula hlboké zavrčanie. Démon na mňa ceril svoje dlhočizné, ostré tesáky. Nestihla som ani zareagovať a už bol Taurus nado mnou. Jeho studené oči sa pozerali do mojich. Biele vlasy padali po bokoch mojej tváre. V tom náhlom šoku som neudržala priškrtený výkrik. Jeho kostnaté ruky mi hrubo chytili tvár. Slzy zúfalstva si našli cestu dole mojimi lícami. Vyvrátil mi hlavu nabok. Cítila som ako mi prechádza prstami po krčnej tepne. Znovu som vykríkla no tento raz oveľa hlasnejšie, keď sa jeho tesáky nebezpečne začali približovať k hlavnej tepne. Rukou mi zakryl ústa. Ako toto sakra môže byť halucinácia.

Už som cítila na krku jeho mrazivý dych a do nosa mi prenikol hnilobný zápach. Mykala som sa ako o dušu. Zrazu ma netvor pustil, posledný krát zavrčal kým sa nestratil v tieni. Začala som lapať po dychu, ani som si neuvedomila že celí čas som nemohla poriadne dýchať. Iba kratučké nádychy. Ešte stále vystrašene som sa pozrela na lúče práve vychádzajúceho októbrového slnka.

,,Ela? Čo sa stalo?" V momente ma otočil od lúčov slnka, ktoré pre mňa tento krát predstavovali záchranu. Prenikavo a úpenlivo mi hľadel do očí a pri tom ma držal za ramená. Nervózne som si hrýzla peru a hodila pohľad po skrini. Nič tam nebolo. Teraz sa to zdalo rovnako neskutočné ako tie nočné mory. Opäť som presunula svoj pohľad do jeho tmavomodrých potemnených očí. V tých mojich sa stále odrážala panika.

,,Ela, čo sa stalo?" zopakoval. Jeho ruky opustili moje ramená a chytili mi tvár tak aby som sa na neho musela pozerať. Stlačila som medzi prstami lem čierneho tielka, ktoré som mala na sebe. Musím mu to povedať aj, keď si možno bude myslieť, že som pomätená. Druhá možnosť je pravdepodobnejšia. Uverí mi to. Ak je naozaj skutočné čo som videla znamená to, že máme obrovský problém. Nemôže to značiť nič iné, ako to že sa čoskoro vyslobodí z meča. A pokiaľ mu to nepoviem, bola by to pohroma pre celý upírí a neskôr určite aj ľudský svet. Nehovoriac o tom by mi určite neuveril, že sa nič nestalo. Vždy dokáže získať pravdu.

Chytila som jeho ruky a položila ich medzi nás aj zo svojími, aby som mohla niečo povedať. Nadýchla som sa a začala: ,,Myslím že to bol Taurus."

„Taurus?" zopakoval prekvapene. ,,To nie je možné. Si si istá že to bol naozaj on?"

„Neveríš mi," skonštatovala som. Ublížene sa na mňa pozrel.

„Nie je to tak, že by som ti neveril, ale Taurus. No je na to ešte príliš skoro." Zvraštil obočie.

„Nebol to priamo on, ale akoby nejaký prízrak," zašepkala som, „ sedel tam na skrini. Mal priesvitnú pokožku z ktorej presvitali čierne a modré žili, dlhé biele vlasy a dlhé tesáky ostré ako britvy. Studený mŕtvolný dych a vyhasnuté oči. A potom sa na mňa vrhol. Už už ma chcel uhryznúť, no keď vyšlo slnko on sa stratil" Hlas som mala tichulinký akoby som sa bála že ma môže počuť.

Nič nepovedal iba ma silno objal. Pritisla som sa k nemu ako som najviac mohla a svoju tvár nastavila slnečným lúčom. Priala som si aby táto chvíľa trvala večne. No Austin ju svojimi slovami prerušil: ,,nechápem prečo som sa nezobudil."

„To je v poriadku," zašepkala som.

„Určite? Nič ti neurobil?" Pohľadom hľadal nejaké zranenie, ktoré by naznačovalo že tu bol. Takže mi úplne neverí, alebo si to odmieta priznať.

,,Nie, až na to že som sa bála." pokúsila som sa o úsmev aj, keď sa mi možno podaril, oči ma prezradili. Ešte som Austina raz objala a pobrala sa prezliecť. V modrých rifliach, čiernom tričku a šedej mikine som zaklopala a dvere do Lucasovej izby. Po chvíli sa ozvalo tiché ďalej. Položila som ruku na vyzdobenú chladnú kľučku a potichu otvorila dvere. Pohľad mi hneď padol na Sáru rozvalenú krížom cez úhľadne ustlanú posteľ. V rukách mala mobil a na ušiach slúchadlá. Bezhlasne otvárala ústa v slovách nejakej pesničky. Pohľad upierala na strop.

Až potom mi pohľad skĺzol na môjho staršieho brata. Sedel za písacím stolom otočený rovno ku mne.

„Ahoj, Ela." Vstal zo stoličky. Pohla som sa smerom k nemu a rovno som sa mu vrhla do objatia. ,,Ahoj," odzdravila som. Jeho ruky ma jemne objali okolo pásu.

,,Čo sa stalo?" spýtal sa. Poznal ma až priveľmi dobre aby nevedel či ma niečo trápi.

,,Nič... ja len, že mi stále chýba mama. A veľmi sa bojím čo sa stane ďalej" zašepkala som skormútene. S týmto by som sa kľudne mohla zveriť aj Austinovi. Viem že by pochopil ako sa cítim, že ničím som si neni istá. Každý deň môže niekto zomrieť, môže sa vyslobodiť Taurus. Ide mi z toho prasknúť hlava. Ale nechcela som aby sa trápil ešte aj týmto, hlavne teraz. Takou banalitou. Lucas znepokojene skrčil obočie a ustarostene sa na mňa pozrel.

,,Aj mne chýba, no musíš si uvedomiť že teraz je na lepšom mieste. A s tou druhou vecou ti nemôžem pomôcť, neviem čo sa stane. Ostáva nám len dúfať že všetko dobre dopadne." Smutne sa na mňa pozrel a hneď potom mu pohľad skĺzol na Sáru.

„Asi by si už mala ísť. Príď inokedy ak chceš. Kráľ mi dal veľa práce." Položil mi ruku medzi lopatky a viedol ma smerom k dverám.

„Tak ahojte," mierne som sa usmiala. Iba kývol hlavou pred tým než zavrel dvere. Podišla som k veľkému oknu a s hlasným výdychom sa zosunula na široký parapet. Nohy som si vytiahla k telu a čelo si oprela o studené sklo. Nad lesom práve vychádzalo slnko a pri tráve sa ešte plazila ranná hmla. Aj, keď mi strach postupne pohlcuje celé telo, stále sa tu cítim ako v rozprávke, alebo v nejakom z minulých storočí.

Napriek všetkému zlému je tu krásne.

Ahojte,
viem že dlho nebola kapitola, no i tak dúfam že sa vám páčila. Neviem kedy budem mať čas napísať ďalšiu časť, keďže sa blíži koniec školského roka a tiež opravovanie si známok :D. No čo hovoríte na túto časť?