Hate My Boss !

Jealousy?

VYPADNI!" Zvrieskol na mňa a ja som sa rýchlo postavila, pobrala si veci a rýchlo išla kade ľahšie.

Keď bola znovu oblečená vybehla som z kancelárie ako blesk. Potrebovala som isť na toaletu. Vbehla som do výťahu a predtým než sa dvere zavreli som videla Christiana ako sa postavil pri jeho dvere.

,,Do kancelárie hneď." Povedal Christian nasratým hlasom Daisy ktorá sa okamžite zdvihla zo stoličky. Dvere výťahu sa zavreli takže neviem čo sa dialo potom. Ale v tejto chvíli mi to bolo jedno. Moju tvár pokrývali stále nové slzy a ja som to nevedela zastaviť. Dvere výťahu sa otvorili a ja som smerovala rovno k toaletám. Rozrazila som dvere a chvála bohu tam nikto nebol. Smerovala som k zrkadlu a keď som zbadala svoj odraz zhrozila som sa. To nemôžem byť ja. Oči som mala celé červené od toľkého plaču. Pod očami som mala rozmazanú špirálu. A na líci mi svietil jasný červený odtlačok Christianovej ruky, sem tam sa to miešalo aj z modrou na lícnej kosti kde sa mi už začína tvoriť modrina. Chytila som sa za líce a sykla som od bolesti. Pustila som prúd studenej vody, navlhčila si ruku a následne si ju priložila na červené líce ako semafór aby  som trošku schladila to miesto. Zvrala som oči no hneď sa mi ukázal obraz Christiana, ktorý nado mnou stojí úplne nepríčetný. Po lícach sa mi spustili ďalšie slzy. Prepukla som znova v plač. Ale tento raz s návalom úzkosti. Hruď sa mi prudko nadvihovala a  klesala. Snažila s sa z hlboka nadýchnuť ale nešlo to. Skĺzla som popri stene až na zem. Nohy som si pritiahla bližšie na hruď. Vzlikala som na celú miestonsť a snažila sa upokojiť. Snažila som sa myslieť na pekné momenty a tieto nejako vytlačiť. Napadla ma jedna spomienka jedna z najšťastnejšich aspoň pre mňa.

Flashback

Mala som vtedy len pätnásť.  Môj braček Lucas mal len sedem. V ten deň som ho išla navštíviť do nemocnice. Keď som prišla do jeho izby tak ležal na posteli pozeral si komixi ktoré mal veľmi rád. Keď ma uvidel očká sa mu rozžiarili ako vianočný stromček.

,,Val." Zvískol nadšene a už ku mne naťahoval jeho drobné rúčky. Podišla som k nemu a silno ho objala.

,,Ahoj drobec. Ako si mi len chýbal." Povedala som mu aj keď sme sa videli každý deň predsa je to iné keď nieje doma.

,,No čo bojovník ideme na to ?" Spýtala som sa ho a videla som ako sa potešil.

,,Áno." Súhlasil so mnou a ja som ho chytila za rúčky a vytiahla ho z postele. Posadila som ho na vozíček čo mal vedľa postele. Začala som ho tlačiť von z izby do miestnosti kde chodil cvičiť. Lucas je ochrnutý a každý deň ma cvičenia aj keď doktor povedal že je malá šanca že začne chodiť. Ale tento drobec je veľký bojovník. Vidím to každý deň keď ho vidím  cvičiť. Nevzdáva sa skúša to každy deň aj keď za ten mesiac nebol zatial žiaden pokrok. Ja nerozumiem kde berie tak male stvorenie tú silu a odhodlanie ja by som to už dávno vzdala. Ale som tu pre neho a chcem mu pomôcť. Viem že on to zvládne. Prišli sme do veľkej miestnosti kde nás už čakala Mona, Lucasova sestrička.

,,Ahoj Val. No ahoj šampión už ťa čakám." Prehovorila na nás milo a s úsmevom na tvári Mona.  Zobrala som Lucasa z vizíčka a položila ho na zem. Mona k nemu podišla a začala s ním robiť rôzne cvičenia na rozhýbanie svalstva asi po pol hodine skončila. Keď odišla prišla som za Lucasom ktorý už sedel vo vozíčku.

,,Tak ako chceš to znova skúsiť ?" Spýtala som sa ho opatrne keď som videla ako má svoj pohľad nasmerovaný na bradlá pred ním. Pozrel na mňa rozmýšlajúc či to chce skúsiť. Aj keď som vedela že je silný no tie opätovné sklamania ho ničia a jeho odhodlanie pomaly slabne a toho sa bojím. Bojím sa že sa uzavrie do seba a už sa viac nebude snažiť. Nemôžem to dopustiť.