Hate My Boss !

Answers

,,Možete sa poutierať." Podal mi vreckovku a ja som si utrela brucho.

,,Tak ako ? Dieťatko je v poriadku ?" Pozrela som na neho s očakávanim. Otočil sa na mňa a len pokrútil hlavou.

Valeria

Nechápavým a zmeteným pohľadom som hľadela na doktora. Hľadel na mňa s časti nečitateľným výrazom, ktorým mi  podľa môjho odhadu chcel niečo povedať. Len som si neni istá tým či to čo mi chce povedať, chcem naozaj vedieť.

,,Je mi to ľúto." Napokon prehovoril keď pochopil, že nerozumiem čo chcel naznačiť pokrútením hlavy. No ani týmto mi to moc neulahčil respektíve neobjasnil.

,,Čo, čo tým chcete povedať ?" Moje vnútro zvieral pocit neistoty.

,,Ľutujem, dieťa neprežilo. Mrzí ma to." Keď vyslovil tie slová ostala som ako obarená. Nedokázala som sa pohnúť ani len hlásku vydať.

,,Nechám vás." Prehovoril ku mne pre mňa akoby neznámi hlas.

,,Počkajte." Akoby som sa zrazu spamätala. Doktor zastal a otočil sa späť ku mne.

,,Ste si tým istý ?" Malá nadej v mojom hlase musela byť zreteľne počuť. Pozrel na mňa, nemusel nič hovoriť, už z jeho výrazu bola úplne jasná odpoveď.

,,Môžete mi povedať hlavnú príčinu ?" Nedalo mi nevedieť či za to naozaj môžem ja.

,,Dieťa ste vystavili veľkému nebezpečenstvu už z vašou životosprávou. Je naozaj zázrak že to prežilo tak dlho keď vy samotná ste to v podstate nezvládali. Ale z určitosťou vám môžem povedať že keby sa nestali udalosti posledních dní vaše dieťa by to prežilo. Veľké vypetie, náramný stres, krvácanie a dokonca infekcia, bohužial to už váše dieťa nezvládlo. Ospravedlňujem sa ak to vyznie netaktne ale je to asi lepšie, pretože by sa na ňom niesli pravdepodobne priveľké následky." Dohovoril s úprimnou ľútosťou v očiach a opustil izbu. Ja som tomu stále nemohla uveriť. Je to síce len deň čo som zistila že v sebe nosím nový život, ale aj tak tá vedomosť úplne zmenila moje myslenie. Moje myslenie sa automaticky preplo na ochranárky a materinský mód. Naozaj som si začínala uvedomovať že vo mne niečo rastie. Niečo čomu ani nerozumiem ale je to tam, vo mne. Je to život, niečo zo mňa a Chrisa, niečo teda niekto kto chce žiť, rásť a byť milovaný. A teraz sa mám hneď prispôsobiť ďalšej situácí, že človiečik čo bol vo mne už nieje ? Ešte som si ani nestihla plne uvedomiť skutočnosti spojené s tehotenstvom a už vlastme ani tehotná niesom. Že ten maličký človiečik vo mne už nežije, že zomrel. Zomrel skôr ako  začal vôbec žiť. Prečo ta hlúpa nespravodlivosť. Prečo práve toto malé čudo, ktoré nemohlo za hlúposť jeho matky. Prečo za to muselo pykať. Utrela som si slzy ktré mi stekali po tvári a ani som si to neuvedomila. Rana za ranou, ako sa postaviť späť na nohy, keď sa o to pokúsíte a nieste ešte ani na pol ceste a život vás zrazí ešte hlbšie. Naozaj som tak veľmi pochybila že celí môj život je ako očistec ? Zotrela som si slzy a postavila som sa z postele, potrebujem vidieť Christiana, jeho pritomnosť mi možno uchlácholí nepokojnú dušu. Vyšla som s izby a smerovala rovno ku Christianovej teda pôvodne skoro našej spálne.

,,Ako sa cítiš ?" Už pri schodoch ma prepadol Dereck. No viac ma prekvapila alebo teda prepadla nepripravenú jeho otázka. Nevedela som čo mu na to povedať alebo ako vôbec reagovať.

,,Ja, ja je mi fajn." Snažila som sa pousmiať aby moje slová nadobudli väčšiu dôverihodnosť. Dereck si ma nedôverčivo premeral pohľadom.

,,Christian, môžem ísť za ním ?" Rýchlo som musela zmeniť tému, kedže s jeho výrazu tváre mi bolo jasné že mi tak celkom neuveril.

,,Ešte spí ale kľudne choď." Vďačne som na neho pozrela a vydala sa hore schodmi. Opatrne som otvorila dvere a vošla do izby. Na posteli som hneď zbadala pokojne ležiaceho Christiana, ktorý bol bez trička a cez brucho mal previazaný obväz. Pristúpila som k posteli a ešte chvíľu som váhala či si k nemu ľahnúť. Hlavou mi preleteli všetky udalosti poslednych mesiacov. A nevedela som sa rozhodnúť či je vôbec vhodné si k nemu ľahnúť. Ale nakoniec som sa neubránila a musela si k nemu ľahnúť, jeho prítomnosť, blízkosť, vôňa mi jednoducho chýbali. Pomaly som k nemu priľahla, hlavu som si zľahka položila na jeho hruď a počúvala jeho pokojný dych. Upokojovalo ma to a z časti ako by som zabudla na predchádzajúce udalosti. Privrela som oči a prstami som mu zľahka prechádzala po hornej časti hrude, akoby sa nič s toho nestalo a ja som sa vrátika späť pár týždňou a my sme boli znovu na dovelenke a z láskou si užívali jeden druhého. V tom akoby som sa prebrala keď som zacítila dotyk na ruke.

,,Ako sa má láska môjho života a budúca mamina ?" Do uší mi doznel chrapľavý hlas. No jeho slová ma takmer paralizovali.

,,Výborne a ako sa má postrelený muž ?" Snažila som sa tému odvrátiť iným smerom. Sama si túto situáciu ešte neuvedomujem preto neviem ako mu to vôbec povedať.

,,Ako sytko ale inak v poriadku." Pritiahol si ma bližšie aby mi venoval bozk do vlasov. Mne začalo byť čo raz viac nepríjemne s tejto situácie. Začinali sa predierať na povrch pocity ktoré som nepoznala a určite som nechcela aby putovali von zrovna teraz.

,,A ako sa má náš drobec ?" Jeho otázka ma prikovala a nevedela som sa viac ani len pohnúť. Práve na toto som nechcela vôbec myslieť. A keď som doteraz nepociťovala nijaké emócie, tak zrovna teraz sa moje telo rozhodlo ich prejavovať. Telo mi stuhlo no moje oči nie. Cítila som ako mi po líci kĺže slza, ale skôr ako som ju stihla zastaviť dopadla na Chrisovu hruď.

------------
No neviem. Čo na to hovoríte ? Čo si o tom myslíte ? 🤔😚