Forever Remember

19 ---> Veď ty prídeš!

NIe je dlhá, aj viem.. :) ale viac som do tejto časti dať nechcela ;) no tak KOMENTS! :) 

________________________________________________________________________________________

Konečne som sa zbavil Jessici a ona celá šťastná prešla k ostatným. „ Chceš pusu aj ty?“ opýtal som sa Kayle, ktorá tam len zamyslene stála. „ Či ty radšej pusu od Louisa?“ položil som ďalšiu otázku, keď sa len uškerila na tú prvú. „ Nenávidím tvoje chovanie.“ ignorujúc moje otázku povedala. Preložila si ruky na hrudi a pokrútila hlavou. „ Ver mi, že by ti moje správanie chýbalo kebyže ho zmením.“ presvdčene som odpovedal. „ Nemyslím, len by to bolo lepšie.“ hovorila, no nevenovala mi ani jeden pohľad. „ Ako to ide s Louisom?“ náhle som zmenil tému. Zarazilo ma to, že niekoho má. Proste som si myslel, že chce mať so mnou niečo viac, ako som to chcel mať ja s ňou. „ Výborne.“ hlavu pootočila smerom dole a prehrabla si vlasy. Toto gesto poznám, klame ma. „ Prečo mi klameš?“ ona len pod mojou otázkou nadvihla obočie. „ Neklamem.“ sykla nervózne. „ Hráme!“ skríkol tréner na mňa a ja som mu venoval pohľad. „ Dnes na tú hru kašlem..“ mávol som rukou a prešiel som bližšie ku Kayle. „ Nekašleš, rýchlo tam choď!“ ukázala smerom na ihrisko. „ Nedonútiš ma...“ vzdorovito som odpovedal. „ Ale ma sklameš. Opäť ma sklameš Harry.“ smutnejšei povedala a ja som sa pritiahol bližšie k nej, aby som jej videl do očí. Jej pohľad bol...videl som v ňom sklamanie. „ Bolelo ťa to? Bolelo ťa to zistenie?“ jemne som sa dotkol jej ruky a ona sa na ne hneď pozrela. „ Čo myslíš Harry?.“ počul som v jej hlase iróniu. „ Neviem. Prekvapilo ma že som ťa tam znova videl.“ priznal som. „ Teraz na to nie je čas, utekaj za svojim tímom a pomôž im!“ prikázala mi a jej hlas sa zmenil z úprimného na drsnejší. „ Dokončíme tento rozhovor?“ to bolo poslená otázka na ktorú som chcel zatiaľ odpoveď. „ Možno.“ mikla nezaujato plecami. „ Lepšie ako nič!“ zakričal som, už keď som bežal na ihrisko.

KAYLE

„ A keďže sme vyhrali tento zápas, náš tým postupuje do finále!“ ozval sa školský rozhlas a už sme počuli len potlesk. Bolo naozaj úžasné pozerať ako perfektne títo chalani hrajú. Majú talent, hlavne niektorý z nich. Dokelu, zase mi myšlienky utekajú k Harrymu. Do frasa!

„ Môžme to teda dokončiť?“ to nie je normálne. Ako by mi čítal myšlienky a vedel, že premýšľam práve o ňom. „ Nie.“ v rukách som zvierala knižky na ďalšiu hodinu, no aj cez to som mikla plecami. „ Prosím Kayle. Potrebujeme si niektoré veci vysvetliť.“ on poprosil. Ou, on fakt poprosil! „ Aké veci?“ tieto jedno slovné odpovede mi fakt idú. „ Napríklad to, prečo si na mňa zabudla!“ nervózne rozhodil rukami. „ Ty nie si normálny, nechápem ako môžeš byť taký povýšenecký! Harry, sú aj lepší chlapci ako si ty. Uvedom si to!“ svojim ukázovákom som mu ťukla po hlave, akože sa má spamätať. „ Môžem ti niečo povedať? Môžem vedieť jednu vec?“ zrazu znormálnel. Chabo som prikývla. „ Ani trochu ťa nezaujímam? Som ti úplne ukradnutý?“ opýtal sa ma a mňa to zaskočilo. Dosť zaskočilo. „ To boli dve otázky...“ upozornila som ho a sklonila som hlavu. „ Odpovedz.“ zašomral. Čo mu mám odpovedať na niečo takéto? Ako sa ma niečo také vôbec môže opýtať? Bola som ticho. Hladela som mu do očí a niečo som v nich hladala. Chcela som tam nájsť niečo, čím by mi bol odporný. Niečo, prečo by som mu odpovedala, že ma ani trochu nezaujíma. Ale nedokázala som to, proste to nešlo. „ Nie si mi úplne ukradnutý...“ šepkala som, a môj pohľad sa od jeho očí odtrhol. Podvihol mi bradu a moje oči sa znova stretli s tými jeho . „ Chcel by som aby sme mali taký vzťah ako predtým... Chcel by som znova cítiť tieto tvoje pery.“ svojim prstom mi prechádzal po perách. Prečo ma tento chlapec tak deptá? Prečo mu toto dovolím?! „ Ublížil si mi.“ znova som zašepkala no jeho ruka od mojej tváre stále neodchádzala. „ Zabudni na to. Užívajme si. Chcem ťa pobozkať!“ ani som nestihla zareagovať a svojimi perami sa dotkol tých mojich. „Nie!“ rýchlo som ho odstrčila. „ S kým si sa zase stavil Harry? Kto to bol teraz? Zayn?“ pripomínala som mu tú stávku. „ Prestaň!“ prehovoril zo zaťatými zubami. „ Daj mi už pokoj!“ skríkla som po ňom. „ Vieš čo Kayle? Dám ti pokoj! Už za tebou neprídem, a som si istý, že o pár dní prídeš ty! Nevydržíš to bezo mňa!“ zdôrazňoval a ja som vybuchla do nehorázneho smiechu. „ To sa nestane... a ty to vieš!“ stále som sa usmievala. „ Uvidíme. Ty prídeš.“ jeho istý a zároveň drzý úsmev sa znova objavil na jeho tvári. Odišiel a ja som premýšľala len o jednej veci.

Namyslený idiot, ktorého musím začať neznášať. Naozaj neznášať.

O TRI DNI

Naozaj som si nemyslela, že to myslel vážne. Od tej chvíli sa za mnou ani raz nezastavil. Ani raz so mnou neprehovoril, či sa mi čo i len pozdravil. Nič. Chodíme po škole ako dvaja cudzinci a keď si predstavím čo bolo pred pár dňami, neverím. A dnes aby toho nebolo málo nie je ani v škole. Naozaj neviem, čo má zase v pláne ale toto nie je jeho štýl. Je v škole každý deň, tak prečo nie dnes? Bála som sa tej predstavy, ale znepokojovalo ma to... Nevedela som čo je s ním. Do kelu, prečo ma to trápi??!

O DVA DNI

Už tretí deň nie je v škole. Čo mu je do pekla? Nevie to ani Louis... Koho sa mám opýtať? „ Jack, Jack!“ konečne som ho dobehla na školskej chodbe. „ Áno?“ usmial sa. „ Čo je... No vieš... Prečo nie je Harry v škole?“ konečne sa mi poddarilo vykoktať. On sa zasmial a ja som sa zamračila. „ Prečo sa pýtaš?“ smial sa. On sa mi vážne smial. „ Len tak.“ mikla som plecom. „ Je doma. Leží v posteli a je dosť vážne chorý...“ Jack zvážnel. „ Ako vážne?“ zaskočene som sa spýtala. „ Detaily neviem, ale nie je to s ním dobré...“ bol znepokojený. Aj ja som bola. „ To snáď nie...“ otvorila som ústa a prikryla som si ich rukou. „ AK chceš vezmem ťa za ním..“ navrhol. „ Harry sa poteší.“ dopovedal. „ A bude si domýšľať, že bez neho nevydžím.“ nadvihla som obočie. „ No ako chceš.“ povedal a odišiel.