Forever Remember

2 ---> Odkiaľ to všetko vie?

A je to tu. Čakala som strašne dlho na tento pocit. Pocit vypadnúť z toho mesta plného chaosu. Mesta, kde som prežila takmer celý svoj život. Ja... nikdy by som si nepomyslela, že by som z tadeto nechcela odísť. Práve naopak. Dala by som všetko na svete za to, aby som zostala. Všetko za to, aby som bola s nimi ako doteraz. Vždy som nadávala na večne upršaná Londýn, nenávidela som ho najviac ako sa dalo. No mala som tam priateľov. Priateľov, o ktorých sa hovorí že sú na celý život. Školu, na ktorej ma mali radi. Športovcov, a môj tým roztlieskavačiek. A to najlepšie na koniec. Mala som priateľa. Bol to chlapec, o akom dievča každú noc sníva. Osoba, s ktorou som sa mohla deliť o všetko. Milovala som ho a on miloval mňa, no obaja vieme že vzťahy na diaľku nefungujú a že skôr či neskôr by jeden z nás tomu druhému zahol. Je lepšie rozísť sa v dobrom. Nechala som tam kamarátku. Najlepšiu kamarátku na svete, dokonca sestru, akú som vždy chcela, no nemala som ju. Taká bola Dolly. Sedím v lietadle a rukách zvieram poslednú vec, ktorú mi dala. Deník. Pamätám si na slová, ktoré mi povedala. „ Píš tam všetko čo zažiješ, a keď sa stretneme, všetko mi to vyrozprávaš. Čoskoro ťa prídem pozrieť.“ usmiala som sa nad tou spomienkou. Nechcela, aby som zabudla ani na jednu jedinú vec. Tak mi ho ešte pred odchodom zobrala a napísala tam. FOREVER REMEMBER. Oprela som sa o sedadlo a hlavu som si položila na plece mojej mamky. Tá na mňa povzbudivo pozrela a vtisla mi bozk do vlasov. Ideme za ockom, ktorý si našiel prácu v Kalifornii. Čaká ma mnoho zmien. Nová škola, nový ľudia, proste celkom iný život ako doteraz.

**

Taxík nás vzal na uvedenú adresu, ktorú nám dal ocko. Zastali sme pred domom, ktorý bol celkom pekný. Bol celkom priestranný a hore bola len jedna izba. „ Tak tu ste!“ privítal nás ocko a ja som sa falošne usmiala. „ Chýbal si mi...“ viac som sa k nemu pritúlila, len aby som sa mu via nemusela pozerať do očí. „ Ahoj...“ zvítal sa s mamou, a ja som zatiaľ vošla do domu. „ Je to tu...pekné.“ dopovedala som a on sa potešil tomu, že sa mi dom páči. „ Ešte si nevidela to najlepšie...“ povedal a rukou mi naznači aby som ho nasledovala. Vyšla som za ním po schodoch a pohľad sa mi naskytol na pravdepodobne moju izbu. Bola krásna, otec si dal určite záležať. „Ja len dúfam, že sa ti páči...“ pozrel sa na mňa a prešiel k mojej mame. „ Je nádherná.“ povedala som a hneď som ho objala. „ Kayle, choď si povybalovať veci, zajtra nastupuješ do školy.“ len som slabo prikývla, lebo som nemala na výber. Vyniesla som si krabice do mojej izby a ako poslušná dcérka som poslúchla. Čestné miesto som dala svojmu denníku, a statné veci išli do skrine.

**

„ Neboj sa, bude to v pohode. Bude to tvoj nový začiatok.“ chytila ma za koleno mamka, keď som sedela na mieste spolujazdca. Keď som sa pozrela z okna, videla som školu. Vyzera celkom inak ako tá, do ktorej som chodila predtým. „ Mami, nezvládnem to. Všetci mi chýbajú!“ tlačili sa mi slzy do očí. „ Bude to v poriadku.“ povzbudivo sa na mňa usmiala a ja som vedela, že je čas vystúpiť. Mama mi venovala ešte jeden pohľad, naštartovala auto a odišla. Hlasno som si povzdychla a smerovala som k veľkej záhrade pred školou, kde boli všetci nastúpený. „ Dovoľte mi privítať novú študentku...“ zahlásil (pravdepodobne) riaditeľ do mikrofónu, po hodine jeho dlhých kecov. „ Kayle Monreo, ktorá k nám prišla až z ďalekého Anglicka. Vítam ťa tu!“ povedal milo a naznačil mi, aby som predstúpila. „ Dúfam že sa tu budeš cítiť dobre.“ podal mi ruku a ja som sa usmiala. Všetky pohľady sa ocitli na mne. Všetky ma prepalovali, niektoré tváre boli milé, niektoré po mne zazerali a ďalšie si ma premieravali od hora dole. No mne zrak padol len na jedného človeka, ktorého pohľad som nedokázala definovať. Hľadel na mňa tak zvláštne...Tak, ako nikto iný. Bol to chlapec. Zaujímavý chlapec, ktorý mal okolo seba kopu chalanov. Vrátila som sa naspäť ku študentom, a všimla som si, že cestou tam zo mňa chlapec nestupustil oči. Prečo sa tak pozerá?