Forever Remember

31 ---> Znovu na našom útese

Ako som si aj myslela, včera som nestíhala... :( snáď ste to prežili... No, boli neuveritlnéé komentááre... Naozaj, neskutočne ma niektoré potešili! :D AAAw!  Viete čo je úplne geniáálne? :) Nieé? Ja vám poviem! 20 000 zhliadnutí! 1400 Votes! A 300 komentáárov! :) Boože, ja ani sama neverím! Len tak daleeeeeeeej! :) Milujem vás <3 A teraz, ideme v tom pokračovať! Ja v písaní a vy v komentovaní! Tak mi dokážte že sa Vám páči Foever Remember a KOMENTS"!! :) 

_________________________________________________________________________

Ulicami som pálil ako blázon a bol som rád tomu že je tak veľa hodín, pretože nie je tak veľa chodcov. Noha, ktorá bola na plyne sa celkom dotýkala zeme, čo znamenalo, že určite prekračujem povolenú rýchlosť. Stačila mi ale len predstava... Kayle plače.. Keď som si to predstavil, nemyslel som na nič iné, všetky moje svaly sa napli a ja som zúril.

KAYLE

„Prosím ťa výjdi...“ po desiatich miniútach sa znova ozval Zayn, lenže teraz už bol trochu pokojnejší. „ Čo odo mňa chceš?“ pokúšala som sa zrozumiteľne vysloviť, no moje vzlyky mi to nedovolili. „ Prepáč mi Kayle. Naozaj mi prepáč...“ zúfalo hovoril. Premýšľala som. Čo ak to len hrá? Pochybnosti boli dosť silné, no aj tak som sa odvážila otvoriť. „ Zayn?“ oslovila som ho, no on mi pohľad neopätoval, len mal sklonenú hlavu. „ Kayle prosím ťa odíď! Som absolútny idiot! Prepáč mi to...“ zroneno hovoril. Oči som mala plné sĺz, bála som sa, a pretom som rýchlo siahla po mojej taške a vyšla som von. Sadla som si na jeho schody a hlavu som si schovala do dlaní. Zrazu prebehlo predo mnou auto veľkou rýchlosťou a ja som zdvihla kúsok hlavu, aby som sa pozrela či sa jeho vodičovi nič nestalo. No to auto zastalo tesne vedľa mňa a ja som sa pozerala na to čo sa bude diať. Slzy z mojich očí ustupovali a mne sa podarilo zaostriť, kto to vlastne je. Bol to Harry. Porozhliadol sa pookolí, a svojim pohľadom ma konečne zahliadol. Veľmi rýchlo pribehol ku mne a urobil niečo, čo by som od neho nečakala. Objal ma. Jeho veľké ruky obmotal okolo môjho schúleného tela a ja som vôbec nečakala, že mi to poskytne až takú veľkú oporu. Jeho mohutné ramená som cítila blízko pri svojom tele a to mi spôsobovalo husiu kožu. Zároveň som cítila, ako sa jeho svaly napínajú, a keď som sa upokojila ako sa postupne uvoľnili. Už to neboli ramená, v ktorých som cítila že by najradšej niekoho zbili, ale ramená, ktoré mi poskytovali dokonalý úkryt a viem, že by ma dokázali ochrániť hoc aj pred celým svetom.

HARRY

Vybehol som z auta ako zmyslov zbavený a tam dom ju uvidel. Zronená sedela na schodoch. Bol to hrozný pohľad... Bolo to horšie, ako keď sme sa hádali, či už keď ma ustavične odmietala. Keď som ju videl, mal som chuť jej toľko toho povedať len aby sa upokojila, lenže keď som si k nej prisadol, odhodlal som sa len na jednu vec. Objal som ju. Moje napnuté svaly, by teraz najradšej do niečoho udreli, lenže musel som sa upokojiť, aby cítila, že som jej oporou. Aby proste cítila, že nie je sama. Tým objatím som jej hovoril: áno, nemusíš sa báť, som tu... A tým ako som si ju k sebe ťahal som jej naznačoval: pokiaľ som pri tebe, nnič sa ti nestane.

„ Ako to že si tu? Ako to že si prišiel?“ mierne sa odtiahla aby mi videla do očí, no keď to urobila všimol som si v jej očiach slzy. „ Musel som. Plakala si... Nemohol som to nechať tak.“ tie slová vychádzali od srdca. Vždy všetko čo poviem ide priamo odtial. „ On.. Pokúšal sa... Ja..“ hlas sa jej zlomil, a ona len silno zatlačila viečka k sebe, pretože už nevládala nič povedať. „ Prosím neplač...“ silno som si ju pritiahol na svoju hruď, aby znova cítila vo mne oporu. „ Zabijem ho! Kayle, musím ho zabiť!“ zaťal som päste, a rozčúleným hlasom som vážne hovoril. „ Harry nie! Prosím, on bol opitý...“ bránila ho. Nechápal som tomu, ale ona ho bránila... „ Kayle...“ svojim pohľadom som jej naznačoval niečo v tom zmysle, že nech ho nebráni. „ Nakoniec ma pustil. Priznal si chybu... Viem, bol opitý.. A ja som tam v prvom rade nemala ostávať...Je to len a len moja chyba!“ povzdychla si a zrazu sa postavila na vlastné nohy. „ Nie Kayle!“ napomenul som ju. „ Jediný kto je tu vinný som ja! Len ja! Pretože ja som ti to nemal dovoliť, ja som ťa mal odtiaľto hoci aj násilím dostať preč.“ bola to moja vina, len moja. Nemal som ju tu nechávať, nie s ním!