Harry Potter a Nová Nádej

XXXII. Rande

Na úvod hneď poviem, že všetky tagy Ignorujem. Nemám záujem sa do toho zapájať, takže prepáčte, ale nič z toho nebude. Ak o mne chcete niečo vedieť, stačí sa spýtať. ;) :D.

Želám vám príjemnú zábavu, ak to niekto číta, pri pokračovaní nádeje :D ;)

XXXII.

Harry

                 Zvyšné dni prežijem v celkovej pohode. Zobudím sa do krásneho slnečného rána. Na perách mi už v sne pohrával úsmev. A určite viete prečo. Dnes. Je. SOBOTA!!!!! Vyskočím z postele a skočím do kúpeľne. Osprchujem sa a len s uterákom okolo pásu sa rozbehnem ku skrini. Oblečiem si spodné prádlo a začnem sa prehrabávať v skrini. Vyhádžem celú skriňu, ale nič tam nenájdem. Som zúfalý. Vybehnem z izby a rozrazím dvere od Heraklesovej. Netrápi ma, že ešte spí a rozbehnem sa k jeho skrini.

“Preboha Harry! Čo tu robíš?” ozve sa z postele.

“Hľadám nejaké normálne oblečenie. Veď si nemám čo obliecť!!!” zakričím v hystérii.

“Pre Merlina, veď je len pol siedmej! Poď sem!” chytí ma a odtiahne od svojej skrine.

Hodí ma na posteľ a ľahne si ku mne. Chcem vstať, ale nepustí ma.

“Spi! Máš ešte kopu času. Maj rozum a nezobuď všetkých okolo!” zavrčí a viac ma stisne.

“Nie! Pusti ma. Chcem ísť za Tomom,” zaskučím.

“Harry, spi! Ešte je málo hodín. Tom tam bude až o desiatej. Sľubujem, že ak pôjdeš teraz spať a nezobudíš sa skôr ako ostatní, tak ťa na to rande sám vychystám,” povie zmučene.

“Dobre,” podvolím sa a uložím sa mu do náruče.

“Konečne,” započujem než zaspím.

                      Keď sa druhýkrát zobudím, tak Herakles je už hore a hrabe sa v skrini.

“Tak Šípková Ruženka sa nám už zobudila. Vstávaj. Už mám pre teba veci,” usmeje sa.

Vyskočím z postele a natešene okolo neho poskakujem. Zaviaže mi oči šatkou, ale nebránim sa. Potom ma začne obliekať do nejakých vecí. Keď mi rozviaže oči, tak sa chcem pozrieť do zrkadla, ale ešte mi to zakáže. Ale už len to, že na sebe uvidím rifľové kraťasy do pol stehien čiernej farby, ma zneistí. Uloží ma na stoličku a začne česať vlasy. Pomaly mi s nimi niečo robí a nakoniec do nich pripne moju zlatú sponu. Všimnem si, že na ruke mám svoj náramok od Toma. Pousmejem sa. Už sa naňho tak teším. Budem sa mu páčiť? Potom ma otočí k sebe a vytiahne….maľovatka? Zdesím sa. Kde ich sakra vzal?

“To nemyslíš vážne! Už tak vyzerám ako baba!” vystrašene sa naňho pozriem.

“Ale myslím. Neboj sa. Budeš vyzerať na zožratie,” usmeje sa.

Skôr ako stihnem protestovať, tak mi začne jemne maľovať pery. Zacítim jahody. Potom sa pustí do oči.

“Mihalnice ti maľovať nemusím, pretože ich máš krásne veľké. Iba jemné tiene do čierno-biela a vyzeráš úžasne. A tie krásne lesklé pery. Nedával som farebný rúž, lebo máš krásnu ružovú farbu pier, len jemný jahodový lesk stačil. Tak, môžeš sa pozrieť,” usmeje sa šťastne.