Harry Potter a Nová Nádej

XXIV. Prebudenie

XXIV.

Benjamín

Po desiatej hodine večer príde do spoločenky konečne aj Herakles. Našťastie je zajtra piatok. Prvý týždeň a ja už som zničený. Ako sem mohol Harry vydržať chodiť päť rokov. To nepochopím.

"Ahoj. Prečo nespíš?" sadne si pri mňa na gauč.

"Nemôžem," povzdychnem si a pritiahnem si kolena bližšie k hrudi.

"Čo sa deje?" objíme má okolo ramien a ja si hlavu položím na jeho rameno.

"Ja neviem. Stále mám divný pocit v podbrušku. Už celý týždeň a vôbec sa to nelepší," poviem unavene.

"Kedy je to najsilnejšie?" spýta sa zvedavo Herakles.

"Stále, len vždy iného rázu. Raz je to príjemné a inokedy mám pocit, že ma to zadusí," zašeptám.

"Môže to byť tvoja osudová láska. Musíš dávať pozor kedy je to najpríjemnejšie. Vtedy je tvoja láska najbližšie," pohladí ma po tvári.

"Ja dávam pozor, ale vždy je to najsilnejšie vo Veľkej sále. Tam je toľko ľudí, že to jednoducho nejde spoznať. Mám strach. Čo keď ho nikdy nenájdem. Ja už chcem byť so svojou láskou. Ja už nevládzem," rozplačem sa.

"Pokoj Beny. Nájdeš ho. Nesníva sa ti o ňom?" hľadí ma po vlasoch.

"Vidím len úryvky. N...nik....dy....neviem.... Kto t...to je... pomôž m..mi....pro....sím," plačem mu do ramena.

"Neboj sa. Všetko spolu vyriešime," zacítim bozk vo vlasoch.

"Ďakujem," vzlyknem.

"Poď spať. Už si určite unavený," usmeje sa a vezme ma za ruku.

"Môžem spať u teba?" spýtam sa tíško.

"Iste," prikývne.

Ľahnem si do postele a on si ľahne z druhej strany. Pousmejem sa. Hádam bude všetko v poriadku.

"To si bol tak dlho v Azkabane?" spýtam sa.

"Nie. O pol deviatej som bol už u Severusa," aj v tej tme je vidieť ako sa červená.

"Ty si už so Severusom...." vyvalím naňho oči.

"Nie!" skríkne celý červený.

"Ale niečo už určite bolo. Inak by si sa tak nečervenal," uškrniem sa.

Už mám zase dobrú náladu.

"Niečo možno," usmeje sa ešte stále červený.

"Inak nevidel si cestou Eldoráda? Ten tiež odišiel a ešte sa nevrátil," poviem zamyslene.

"Nevidel, ale určite bude S Charliem. A už spi," usmeje sa a zavrie oči.

Napodobím ho a o chvíľu už spím ako zabitý.

Ron

Rozhodol som sa trochu prejsť po nočnom hrade. Teraz mám v Chrabromile izbu úplne sám a tak to nie je taká zábava. Škoda, že chalani majú svoje izby v druhej fakulte. O jedenástej sa mi už nechce prechádzať, tak sa potichu vydám naspäť do Chrabromilu. V spoločenskej miestnosti nikto nie je, tak idem rovno do svojej izby. Povzdychnem si a sadnem si na posteľ. V tom má za ruku niekto chytí a ja skoro vyletím z kože. Pozriem sa na posteľ a upokojím sa.