Harry Potter a Nová Nádej

XII. Pekné prebudenie

Harry

Ráno sa zobudím zase skoro. Ležím na Tomovej nahej hrudi a on ma ruku utiahnutú okolo mňa. Sčervenám. Je až divné ako som sa s ním za pár hodín zblížil. Tým myslím ten deň keď ma sem priniesli Severus s Luciusom a tých pár hodín od včerajšieho dňa. A ako sa s ním cítim v bezpečí. Pousmejem sa a vydýchnem. Teraz si uvedomujem, že som nikdy nebol šťastnejší ako som práve teraz v Tomovom náručí. Tom sa zavrtí a otvorí oči. Pozrie sa na mňa a pousmeje sa. Zostanem sa na neho pozerať.

"Dobre ráno," zívne a otočí sa na bok, pričom si ma upraví v náručí.

"Dobré. Zobudil som ťa?" spýtam sa a sčervenám.

"Vôbec nie," položí si hlavu na temeno mojej.

Chvíľu je príjemné ticho. Schovám sa do Tomovej náruče a zase pomaly zaspávam, keď započujem jeho hlas.

"Dnes je smrťožrúcke stretnutie. Kedy sa majú vrátiť tvoji príbuzný domov?" spýta sa ma ticho.

"Prečo?" zamrmlem mu do hrude.

"Povedal som, že za to čo ti urobili zaplatia. Tak sa pýtam kedy sa vrátia. Nechce sa mi behať po svete a hľadať ich, keď si na nich môžem počkať a oni mi prídu priamo do pasce," povie Tom tak temne a syčivo až sa zľaknem a prikrčím.

"Neboj sa. Tebe nič neurobím. Tebe nikdy, drahý," pohladí ma po chrbte.

Uvoľním sa.

"Väčšinou sa vracajú posledný deň prázdnin, aby ma odvliekli na nástupište," zašeptám a vydýchnem keď prikývne.

"Tak pre nich teda pošlem začiatkom septembra," zacítim bozk vo vlasoch.

"Ako si želáš," poviem bezvýrazne.

Tom

"Ako si želáš," povie bezvýrazne.

Zamračím sa. Prečo je tak tichý a súhlasí s tým tak ľahko? Zdvihnem mu hlavu, aby som sa mu pozrel do očí.

"Čo sa deje?" spýtam sa ticho ešte stále zamračene.

Cítim ako sa mierne trasie.

"Ja.....ja nechcem aby si sa na mňa hneval. Prepáč ak som urobil niečo zlé. Ja som nechcel. Ale mám z nich strach. A....trochu aj z teba. Prosím neubližuj mi...... oni mi ublížia. Určite to od nich schytám aj za teba....." začne jemne vzlykať a viac sa triasť.

"Harry!!" zľaknem sa jeho slov a pritisnem si ho viac k sebe.

"Počúvaj ma, drahý. NIKDY sa ťa už v zlom nedotkne. Patríš ku mne a nikdy ti úmyselne neublížim. Milujem ťa. Milujem ťa už tak dlho až to bolí. Nikdy som si nemyslel, že by si ma pochopil. Nie to ešte, aby si sa ku mne pridal. Nechcel som ťa zabiť. Vždy mi v tom niečo bránilo. Netušil som čo, ale pred rokom na tom cintoríne som si to uvedomil. Spriaznené duše sa nesmú zabiť. Vlastne je iba jedna situácia kedy sa môžu zabiť. Ak chce druhý z páru zomrieť. Nikdy ťa ja nechcem zabiť. Tak ma o to ani nežiadaj," pobozkám ho jemne na pery a on na mňa zostane zaskočene pozerať.

Ale aspoň sa už utíšil.

"Ty ma vážne miluješ?" spýta sa ticho.

"Áno. Si moje druhé ja," pohladím ho po tvári.

"Ale ako môžeš cítiť, že sme si súdení?" spýta sa nechápavo.

"Vieš, iba démoni môžu cítiť svoju spriaznenú dušu. Som z polovice démon. Viem, že to necítiš ale prosím ver mi," pozriem sa mu do uslzených oči.