Chytila som misu s popcornom a pretancovala až k sedačke.
Chce sa mi smiať. Ale nehorázne strašne.
A tak som tak aj urobila. Spustila som smiech na celý byt a popri tom zapla telku. Ak som niekedy tvrdila, že sa nespoznávam, tak som netušila, že sa niekedy budem správať takto.
Alebo cítiť takto.
Jednoducho šťastná sama so sebou.
Viem, že je zvláštne to tak povedať....ale jednoducho je to pravda.
Som šťastná a môže za to iba Louis.
Potom poslednom raze čo sme sa videli a ehm....no proste videli, sa v mojej hlave veľmi radikálne všetko zmenilo. Možno som mu začala viac veriť a možno som začala viac veriť sebe.
Veriť v to, že stojím za niečo viac a že nie som iba nenávidený odpad spoločnosti o ktorý nikto nikdy nezakopne a nestojí.
Teda nebolo to až také zlé, ale bolo to zlé.
A potom prišiel on.
Neskutočne sladká veta....ale pravdivá.
Nikdy by som nebola povedala, ako ma môže nejaký človek zmeniť. Ukázať mi nový pohľad na život. A to za takú krátku dobu.
A teraz? Stále sa mi chce smiať len tak z toho ako sa cítim. Keď si pomyslím na to aká som bola pred pár mesiacmi a aká som teraz....smejem sa. Jednoducho sa nad tým smejem.
Je jasné, že som zostala aj taká aká som bola, ale iba z menšej časti. Nikto sa nikdy nezmení úplne, pretože seba nezaprieme.
Ale to neznamená, že nemôžem byť šťastná. Pretože ja som.
A teraz už len čakám na koniec toho neskutočne dlhého finále. Dosť dlho rozmýšľam, či to vôbec chcem vidieť do konca.
Nestačí mi, keď si pozriem na internete výsledky? Pretože pochybujem o tom, že prežijem tú napínavú chvíľu.
Ale sľúbila som Louisovi, že hneď potom zavolám....A možno bude naozaj stačiť, ak si pozriem výsledky na internete. Veď ak si otvorím twitter, aj tak to tam hneď dajú.
Hej, to je dobrý nápad.
Vypla som televízor -ktorý som dostala od riaditeľky, pretože chcela nový a tento jej bolo ľúto vyhodiť- a ľahla si na sedačku. Načiahla som sa po mobil, aby som zapla twitter a jednoducho čakala.
Celkom by ma zaujímalo, čo teraz prežívajú. Alebo na čo myslia.
Samozrejme, mohla by som to pozerať a vidieť ich, ale ja nechcem. Nechcem byť zbytočne nervózna aj ja. Čo príde, to príde a navyše je to pre nich aj tak už iba formalita. Tak či tak budú nahrávať, takže či vyhrajú, alebo nie, je to jedno.
Len neviem, či som na to všetko pripravená. Ja viem, že to nie je o mne, ale aj tak....už ho moc často neuvidím.
No toto sme minule vyriešili. Jednoducho mu budem veriť a uvidím. Možno to bude fungovať?
Bude to fungovať.
Niekedy musím presviedčať samú seba a usmerňovať svoje myšlienky, ale ide to. Len sa snažím nemyslieť na všetky tie zlé veci a je to tak ľahšie.
Celkovo sa mi teraz ľahšie dýcha. A je to pekný pocit.
Len som zvedavá, koľko mi vydrží. No dúfam, že čo najdlhšie.
Pretočila som sa na druhú stranu a zavrela oči. Som zvedavá, koľko im to bude ešte trvať. Ako keby nestačilo že je ten prenos už cez tri hodiny.
Len tri hodiny....
Odblokovala som mobil, aby som zistila, či náhodou niečo nepribudlo a keď nie, jednoducho som si zapla upozornenia a znova zavrela oči. Veď keď to vyhlásia určite to tweetnu a mne to zapípa. Takže o nič neprídem.
Už bude polnoc a mne sa chce vážne spať. Ešte, že som tam nešla.
Vlastne ani neviem, prečo som to odmietla. Ale prišlo mi to správne. Nechcela som sa do toho pliesť. Radšej som si to pozrela tu.
Viem, že by som ho mala viac podporovať, no tam by to nešlo. Pretože by som sa priamo pozerala na to, ako odchádza a ja nechcem aby išiel. Budeme sa málo stretávať a už to nebude také, ako to bolo.
A preto som zostala radšej tu. Tu nebudem mať také myšlienky, akoby som mala tam, keby som to všetko naživo videla.
Podpora je to posledné, čo mu dlžím.
Dlžím za všetko.
Za to, že som teraz šťastná.
Je to až neuveriteľný rozdiel. Ráno sa zobúdzam s myšlienkou, čo všetko je predo mnou a aký pekný deň je a večer zaspávam s úsmevom na tvári a esemeskou od Louisa.
Už sa nezobúdzam s myšlienkou na to, aby som už išla spať a bol ďalší deň za mnou. Teraz svoje dni prežívam naplno a paradoxne mi ubiehajú omnoho rýchlejšie.
A rozprávam sa s ľudmi.
Toto je pre mňa najväčšia novinka. Za posledný týždeň som sa v práci viackrát rozprávala s našou novou čašníčkou a v škole tiež. Plus som provokovala Saru, ale to sa asi nepočíta.
Niektoré veci sa nikdy nezmenia.
A to je na tom to najlepšie. Stále som sama sebou, no s čistejšou mysľou.
Usmiala som sa sama nad sebou a zase sa pretočila na druhý bok. Začínam byť naozaj nervózna. Už by to mohli konečne vyhlásiť.
Možno by som si mohlo tipnúť, koľký skončia.
Pokiaľ mám na výber z troch, tak možno prvý, alebo druhý? Podľa mňa budú prvý a všetkým to ukážu.
V sekunde ako som na to pomyslela akoby môj mobil vybuchol a upozornenia pípali neustále.
Otvorila som si twitter a prestala dýchať.
Oni vyhrali!
Pustila som mobil a v rýchlosti som sa snažila zapnúť televíziu. A prvé čo som na nej videla bolo ako sa objímajú a poskakujú hore dole.
Toľko šťastia naraz.
Mne samej to vyčarilo úsmev na tvári.
O chvíľu to celé prestalo a mne už zostalo iba chvíľu počkať. Teraz určite nemôže, no možno za pol hodinu by mi už zdvihol.
Hej....počkám a zavolám mu. Aby som mu zagratulovala, vyjadrila všetku moju radosť a povedala mu ako ho mám strašne rada. Odkedy som mu to povedala prvýkrát mu to opakujem stále.
To, že ho milujem.
Pretože je to jednoducho pravda.
Počkala som 20 minút a vytočila jeho číslo.
Fajn, nie je to síce pol hodina, ale ja už sa nemôžem dočkať.
Počúvala som to otravné pípanie v telefóne a stále nič.
Možno som volala príliš skoro.
Zavesila som a zasa čakala. Minimálne by som si mohla premyslieť, čo mu poviem.
A vlastne je to zbytočné.
Znova som vytočila a čakala.
Už by to mohol zdvihnúť....
Znova som položila, pretože som sa dostala až do hlasovej schránky.
Zavrela som oči a veľmi silno sa snažila nepodľahnúť.
Určite to iba nepočuje, alebo nemá čas zdvihnúť. No predsa sme sa dohodli.
Aj keď sa mohlo stať niečo nečakané....Napríklad je príliš zaťažený a jednoducho nemôže.
Počkala som ďalších 15 minút a zavolala znova. Tak ľahko to nevzdám. Ja potrebujem počuť jeho hlas. Potrebujem mu povedať čo si myslím a aká som šťastná.
A zase nič.
Zavolala som znova. A znova......a znova.
No po desiatom raze ma to prestalo baviť.
Zložila som a mobil položila na stôl predo mňa.
Nezdvihol mi ani raz a začínam mať pocit, že už ani nikdy nezdvihne.
. . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Skôr ako niečo poviete,
1. Viem, že nevyhrali, ale ja som to chcela takto.
2. Bez zvratu by to nebolo ono :D
3. Už by ste ma mohli poznať na toľko, aby ste niečo takéto čakali :D
4. (toto bude trochu dlhší bod) Chcela by som, aby ste sa vyjadrili, čo bude podľa vás lepšie. Možnosť -A) Toto bude koniec príbehu a spravím pokračovanie (Ale myslím si, že keby idem robiť pokačovanie zvlášť, dám si menšiu pauzu)
-B) nechám to v tejto istej knižke a jednoducho budem pokračovať ďalej.
Neviem, čo bude lepšie, ale som za možnosť A, čo to pravde podobne aj bude. S tým, že ak to bude možnosť B, k tomuto príbehu už nebude pokračovanie.
PS: Ďakujem za 20 000 čítaní :)
E.xx