180°

Ona-1.časť

"Môžeš byť už konečne ticho?" opýtala som sa cez zaťaté zuby. Je tu ešte iba prvý deň a už sa to nedá zniesť. On stále rozpráva. A hlavne sa usmieva. Fuj....chce sa mi vracať z jeho pozitivity.

Ja nechápem, ako môže byť niekto stále taký šťastný. Hrá to? Ja.....proste to nechápem. Buď má dokonalý život a nemá byť prečo negatívny, alebo sa snaží spraviť dobrý dojem....myslím, že túto záhadu nikdy nevyriešim.

Ja si ani nepamätám, kedy som bola naposledy šťastná. Asi nikdy. Alebo to bolo tak dávno, že si to už nepamätám.

"Nie. Ale možno, keby si sa na mňa usmiala, áno." povedal a ten debilný úsmev mu nezliezal z tváre. Mám taký pocit, že ešte 5 minút a on pocíti ako je to dostať najhrubšou učebnicou do ksichtu.

"Nikdy."

"Tak máš smolu." povedal a ja som vydýchla. Myslím, že prvá, čo si o niečo otrieska hlavu budem ja.

Snažila som sa svoju pozornosť zamerať znova na učiteľku, ale nešlo to. Hneď ako som sa pozrela pred seba otočil hlavu do strany a pozeral na mňa, akoby som bola výklad u Burberryho.

"Prepáč?" otočila som sa naňho, pripravená vybuchnúť.

"Ako sa voláš?" opýtal sa ako inak s úsmevom.

"Za prvé, to nie je tvoj problém. A za druhé, okamžite prestaň rozprávať, lebo budem mať kvôli tebe problémy s tou kra-"

"Daisy, okamžite prestaň rozprávať, lebo ťa vyhodím z triedy." zakričala spredu tá čarodejnica a teraz už som mala chuť naozaj niečo niekomu otrieskať o hlavu.

No prerušil ma Louisov výbuch smiechu.

"Daisy? Ty sa voláš Daisy? Aké sladké." zatiahol a ja som naňho zagánila.

"Povedala som, že máš zmlknúť, pretože tak záhadne vidí tá suka rozprávať vždy iba mňa."

"A aké je tvoje priezvisko? Flower?" opýtal sa so smiechom, za čo ho samozrejme učiteľka neupozornila, a ja som sa v mysli rozhodovala, či mu to mám povedať.

"Lowe."

"Love? To si zo mňa robíš..." ani nedopovedal, lebo sa zase začal strašne smiať.

"Nie, nie ako love, ale s dvojitým V." povedala som potichu.

"Slečna Lowe, okamžite za dvere." povedala tá striga a v tom momente som Louisa zabila pohľadom.

"Za toto ešte zaplatíš." precedila som cez zuby a vyšla von z triedy. Ruku som strčila do vrecka a chcela vytiahnuť mobil, lenže to by som ho nemohla nechať v blbej lavici.

Toto sa mi za celý môj život nestalo. Práve som zrejme prvý krát v dejinách rozprávala na hodine a prvý krát bola vyhodená.

Často sa mi stáva, že ma napomínajú, pretože proste musím odpovedať na urážky mojich spolužiakov, no vždy je to tak, že oni hovoria 5 minút v kuse a keď im ja odpoviem jedným slovom, už ma učiteľka napomína. Tento svet je proste nespravodlivý.

Čo mám teraz robiť? Každopádne sa jej nepôjdem ospravedlniť. Počkám kým zazvoní a potom si proste pôjdem zbaliť veci a odídem. Našťastie je už posledná hodina.

Lenže zase, čo je lepšie, škola alebo práca?

Rozhodne škola.

Zazvonilo a ja som sa postavila k stene a čakala až všetci vyjdu. Nemám chuť sa zraziť s nejakým idiotom a potom počúvať aká som nešikovná.

Počula som ako sa otvorili dvere a pozrela som sa do zeme. Naozaj sa na nich nemusím pozerať.

Všetci prešli a ja som sa hneď rozbehla a išla do triedy. Lenže s mojím obvyklým šťastím som musela niekoho zraziť. A nebol to niekto iný ako Louis Tomlinson.