"Na čo to všetko robíme?" opýtal sa Louis keď Vincent odišiel.
"Nemal si byť agresívny a mohol si byť teraz doma."
"A utápať sa v žiali." počula som ho zamrmlať, no ďalej som to nekomentovala. "Navyše ak chceš, môžeš odísť. Dnešný čas sme vyčerpali." povedala som, v kútiku duše dúfajúc, že ešte zostane.
"Myslím, že to ešte neboli dve hodiny." povedal a snažil sa aby to vyzeralo nenápadne.
Ale ja som ho prekukla. Ha.
Fajn. Niekedy sa cítim ako šialenec ja. Keďže už asi 2 týždne tu s ním hrám hry v mojej hlave.
"Kedy si začal cítiť hnev?"
"Čo?" pozrel na mňa nečakajúc moju otázku.
"Kedy..čo spôsobilo všetok ten hnev? Pretože z teba je ten hnev cítiť. Človeku stačí jednoduchá znalosť reči tela, aby to zistil. "
"Ako?"
"Napríklad teraz. Potom ako som sa ťa opýtala otázku si stlačil svoje pery, takže ti z nich ostala iba rovná čiara. Alebo keď si minule stál pri mojom stole, mal si ruky za chrbtom. To všetko sú znaky agresivity. A to ani nehovorím o tom, že máš teraz zúžené oči akoby si ma chcel zabiť." poznamenala som na konci a vtedy si uvedomil, že mám pravdu.
Rýchlo sa to snažil zakryť, ale už bolo neskoro.
"Tak kedy?" opýtala som sa znova.
"Ja neviem. Možno...možno po druhom roku od začiatku One Direction? Prvý rok bol super. Bol ťažký, lebo sme si na všetko museli zvyknúť. Bola nám vzatá sloboda a už vtedy sa začínal náš život na očiach ostatných ľudí. No nevedeli sme, čo všetko môžeme dostať. A preto nám stačilo to, čo sme mali. Vyšiel nám prvý album, boli sme na turné. Všetko čo sme si kedy mohli priať. No čím ďalej to išlo, tým viac sme od toho chceli. A tým viac sme si uvedomovali, ako veľmi podstatní sme. A preto sme mali väčšie nároky, ktoré nemienil každý tolerovať. A tým vznikali hádky s manažmentom. Oni nás v podstate úplne riadili, len nám to dlhú dobu nevadilo. Boli sme slepí. No a rokmi sa k tomu pridalo stále viac a viac bulváru, pretože aj oni chceli stále niečo viac. A tak sa vystriedali tisíce klebiet. A to ma štvalo najviac. Z toho bol ten najväčší hnev. Že som to nedokázal zastaviť a ani presvedčiť ľudí, že to nie je pravda. A ver mi, že tie klebety zničili nie jeden vzťah, nech už bol akéhokoľvek typu. Ale tak isto je na tom aj manažment, takže si môžu podať ruky."
Som prekvapená ako veľa mi povedal. Možno najviac odkedy sem prišiel. A to si veľmi vážim.
"Nikto vás predsa nenútil tú zmluvu podpísať, nie?" potlačila som ho, dúfajúc, že sa dozviem viac.
"Ty by si odmietla najväčšiu šancu tvojho života?"
"Zrejme by som zvážila, čo všetko tým stratím." povedala som jednoducho.
"Vtedy som netušil ČO VŠETKO tým stratím. A potom už z toho nebolo úniku." pretrel si oči.
"Nebolo? Veď ste tú zmluvu obnovovali, nie? Nemuseli ste podpísať aj tú druhú."
"To nie je také jednoduché!" skríkol po mne, no rýchlo sa uvedomil. "Prepáč. Ja len...vieš si predstaviť, čo by sme robili? Mali sme dokonale rozbehnutú kariéru a keby to prerušíme, nemali by sme čo ďalej robiť. Už by sme nevedeli žiť ako normálni ľudia. A navyše, vtedy naša kariéra prekvitala. Boli sme šťastní. A oni vedeli ako nás natlačiť aj do tej ďalšej zmluvy. A potom už sme boli zničení slávou...minimálne ja. A už by som z toho kolotoča dobrovoľne nevystúpil, pretože by sa napriek všetkému žiadna práca nevyrovnala tomu čo som robil. Vlastne som počítal s tým, že to vydržím do nášho rozpadu a potom niekam odídem a budem žiť zo všetkého, čo som si našetril. A ver, že to je dosť na slušný život. Pretože aj keby som tie peniaze šetriť nechcel, jednoducho som ich aj tak nemal na čo minúť."
"Prečo si teda neodišiel?"
"Lebo musím chodiť sem? A navyše, kto povedal, že sa nechystám? Stačí mi prežiť toto a už ma tu nikdy nikto neuvidí."
A ja som si myslela, že moje srdce viac zásahov schytať už nemôže.
"Fajn, na dnes toho bolo dosť." povedala som a rýchlo vstala. Rýchlym krokom som prešla k dverám a chcela vyjsť.
Jednoducho zostanem niekde schovaná do kedy odtiaľto neodíde.
Teda zostala by som, keby ma nezachytil za zápästie a neotočil ma prudko k sebe.
Ani sa nesnažil odvrátiť jeho pohľad a tak mi zostal pozerať priamo do očí. Je to dávno, až príliš dávno, čo som naposledy dostala takýto intenzívny pohľad.
Jeho oči sa vpíjali do tých mojich a moje myšlienky sa na chvíľu zastavili.
Chvíľu vyzeral, akoby išiel niečo povedať a ja som dúfala, že povie.
"Ja....ja nemyslel som to...-kašli na to." zamumlal rýchlo a vyletel z dverí skôr ako som sa za ním stihla obzrieť.
A jediná vec ktorá ma teraz napadá je, že tá posledná veta nebola určená tej otravnej terapeutke, ktorá tu celý deň sedí a hovorí pozitívne veci.
Ale mne.
. . . . . . . . . . . .
Vyšla som z kúpeľne a sadla si na gauč. Je jedna v noci a ja si konečne môžem oddýchnuť. Niekedy ma štve, že si prácu musím ťahať aj domov, ale zase, ako by som tam mala nechať všetky tie problémy ľudí? Aj keby som nemusela vypĺňať posraté papiere, myslela by som na nich. Pretože to je to, čo dobrý psychológ robí, však?
A zrovna v momente ako som si vyložila nohy na stôl mi niekto zazvonil na dvere.
A prekvapivo moja prvá myšlienka nesmerovala k tomu, prečo mi niekto zvoní o jednej v noci, ale k tomu, ako strašne nenávidím ľudí.
Fajn, nenávidela som.
Otvorila som dvere a ani sa nestarala, ako strašne musel vyzerať môj výraz.
"Čo tu chceš?" vyštekla som a sama bola prekvapená, že vlastne vôbec nie som prekvapená z toho, čo predo mnou vidím.
To som si už zrejme zvykla pri Louisovi a tiež som očakávala, že on neprichádza sám, ale s ním aj celý jeho balík, ktorý obsahuje ďalších 4 členov.
"Hovoríš to, akoby som sem chodil každý deň. Teda hovoríte." zamotal sa mu jazyk.
Fajn. Buď mu zabuchnem dvere pred nosom teraz, alebo až o päť minút.
"Si predsa psychológ nie?" opýtal sa a momentálne som dostala chuť dáviť z toho množstva alkoholu, čo z neho páchne.
"Áno."
"Tak môžem vojsť?" opýtal sa a ja som na chvíľu zaváhala.
No nakoniec som ustúpila stranou. Veď kto by nebol zvedavý, prečo uňho o jednej v noci zvoní Harry Styles?
. . . . . . . . . . . .
Čakajte viac v ďalšej časti :D Lebo Harryho nikdy nie je dosť :D (že terka? :*)
E.xx
YOU ARE READING
180°
Fanfiction"Myslíš si, že si vtipný?" "A ty, že si dobrá v skrývaní citov?" #BuďmeŠťastní
