Tento príbeh by som chcela venovať Lucke, ktorá bola veľkou veľkou inšpiráciou a bez ktorej by sa tento príbeh nedal napísať ♥ ♥ ♥ Ďakujem
Prehodila som si cez chrbát ruksak a neskutočne silno som zatreskla svoju skrinku.
Nenávidím. Túto. Školu.
Ako tu má človek existovať? Stačí, že sa prechádzam po tejto chodbe a už sa mi chce vracať.
Tam štetka, tam štetka....tá je roztlieskavačka, no ešte lepšie. Vedľa nej ďalšia - čiže štetka.....Tam kapitán volejbalového tímu...nechutný....Už počujem tie kravy...Jason! Jason! Máš také krásne vlasy!-čiže nevyspíš sa so mnou? Alebo....Si taký úžasný!- tvoji rodičia sú inak prachatý, čo tak zviezť ma na tvojom Porsche?
Ktovie, či tým myslela auto.
Keďže je moja trieda asi na druhom konci sveta, musím ďalej prechádzať okolo týchto nechutných ľudí.
Najprv Sara....snaží sa byť na každého milá, ale ja jej neverím. Je to obyčajná donášačka a vtierka.
Potom Ian. Trápny feťák. Pravdupovediac sa tomuto chlapcovi čudujem. Vôbec nie je sprostý ako väčšina týchto idiotov. Len je feťák....Len.
Pete. Trápny bifľoš. Okuliare na nose, knižka v ruke. Nevadil by mi, keby bol hanblivý a nestaval sa ľudom do cesty. Ale on si myslí, že je múdrejší ako ja a to je jeho problém.
A za ním je kto? Oh....Stephie. Tanečnica-čiže štetka. Minulý mesiac chodila s dvoma naraz a spávala s ďalšími dvoma k tomu. A ako to viem? Nikto si nedáva pozor na to, čo hovorí keď som v ich blízkosti. Nemá prečo, veď ja to aj tak nemám komu povedať.
Zatočila som a vydala sa ďalšou chodbou. Táto škola je pekelné bludisko, naozaj.
Samozrejme naša školská kapela. Josh, Sam a Eric. Majú to byť tí najsexi chalani na škole....oh. Koho myslí, že zbalí na meno Eric? No, zrejme každú v našej škole. No mňa nie.
Už som konečne videla moju triedu. Svetlo na konci tunela.
Všetci okolo ktorých som prešla sú rovnakí. Falošní, sprostí a namyslení. Aj keď teraz zniem namyslená ja....Je to stále iba hrubé konštatovanie.
A čo som ja?.....Duch. Neustále mám na tvári kamenný výraz, na sebe vždy niečo čierne. Farby mením akurát tak na rifliach.
Vošla som do triedy a okamžite sa na mňa otočili všetky pohľady. Tak strašne ich všetkých nenávidím. Ale to aj oni mňa, tak čo.
Prešla som dozadu k môjmu miestu a zvalila sa do lavice. Na začiatku školského roka bola o predné miesta vojna. Snobíci si totiž myslia, že kto nesedí v prvej lavici, nič nedokáže.
No ja vám môžem povedať, že oni nedokážu nič....A prečo? Lebo sú sprostí.
Takisto ako celé toto mesto.
Doncaster.
Neznášam to tu. Nikoho tu nemám a navyše to ani nie je môj domov. Vyrastala som v Londýne. Nehovorím že s rodinou, ale v Londýne. Mala som iný druh rodiny, aj keď som aj tam bola skoro sama. Stále to bolo lepšie ako tu.
Vyrastala som v detskom domove a sem ma šupli, lebo už nemali miesto. Pomocou nejakých fondov mi našli byt a šupli ma tam. Nechali ma napospas osudu.
Takže žijem v malej, zatuchnutej garzonke a to som ešte rada, že má vôbec kúpeľňu. Lenže nikto sa nestaral, či to budem zvládať. Nikto sa nestaral o to, kto bude platiť účty. O to, kto bude zarábať.
A tak to všetko zostalo na mne.
Škola, práca, domácnosť....nie veľká ale upratovať treba. Vtedy, keď sa tieto snobské deti učia, som ja v práci. Keď sa zabávajú som ja doma a upratujem, varím, periem. Našťastie som iba jedna.
Ďalšie moje šťastie je, že sa nemusím učiť. Ja neviem....vedomosti som získala nejako prirodzene, alebo mi skôr stačí počúvať na hodine.
Ľahla som si na lavicu a čakala až sa začne vyučovanie. Som pekelne unavená a to je ešte iba ráno....Čo som komu spravila.
Zazvonil zvonček a o 3 stotiny sekundy bola v triede učiteľka. Tá nikdy nemešká. Normálne čakám, kedy začne chodiť do triedy pred zvonením.
No tento raz nevletela do triedy sama. Hneď za ňou vošiel nejaký chalan. Bože. Už vidím, ako ho budú všetky baliť. Úprimne-ľutujem ho.
Nevyzerá až tak zle, aj keď to nie je ideál krásy. Má trocha dlhšie hnedé vlasy, nie je až tak vysoký, ani extra vyšportovaný. No, aspoň nevyzerá ako všetci tí idioti tu....teda, myslela som spolužiaci. Moji spolužiaci.
"Dobrý deň, trieda." povedala ostro a my sme sa museli všetci postaviť. Toto strašne neznášam, malo by im stačiť, že tu vôbec som.
"Ako ste si iste všimli, máme medzi nami nového študenta..." vážne? Nehovor.
"Jeho meno je Louis Tomlinson a odteraz s vami bude chodiť do triedy." super.....o ďalšieho magora naviac.
Doteraz nič nepovedal, tak dúfam, že to bude nejaký hanblivý bifľoš, ktorý si ma ani nevšimne.
"Louis, nájdi si miesto prosím." povedala a ukázala na voľné lavice. Louis začal kráčať smerom k mojej lavici. Pre dobro tohto chlapca dúfam, že si nesadne vedľa mňa, inak to bude peklo. Preňho.
A akoby som to práve nepovedala, už sedel na stoličke vedľa. Prisahám, že predomnou sú 3 voľné lavice, no on si musí sadnúť sem. Nie.
"Obsadené." povedala som a zagánila naňho.
"Vážne? A kto tu sedí?" opýtal sa. To je vážne taký priblblý?
"Ja." precedila som pomedzi zuby.
"No a presne preto sú tie lavice také veľké, aby sa tam zmestili DVAJA ľudia." povedal s úsmevom. Mám taký pocit, že mu jednu natiahnem, aby to pochopil.
"Nie. Tu sedieť nebudeš." povedala som tvrdo a čakala, že konečne vypadne.
"A prečo?"
"Lebo som to povedala." zagánila som naňho znova a myslím, že tentoraz by som už škaredší pohľad nevytvorila.
"Poviem ti tajomstvo." naklonil sa ku mne, "Nie všetko je v živote tak ako chceš." pošepkal a ja som myslela, že niečo roztrieskam. Čo ten môže vedieť. "Takže sa priprav na nového spolusediaceho. Pretože mňa odtiaľto tak skoro nedostaneš." povedal a usmial sa tak, že som mala pocit, že si roztrhne hubu.
Tak skoro ho odtiaľto nedostanem? Veď ten ešte uvidí.
YOU ARE READING
180°
Fanfiction"Myslíš si, že si vtipný?" "A ty, že si dobrá v skrývaní citov?" #BuďmeŠťastní
