180°

On-32.časť

Pred touto časťou som pridala aj časť 31., no nie som si istá, či ste ju všetci čítali. Ak nie, prosím vráťte sa k nej :)

"Tak opäť zajtra. Dovidenia." povedal George a s posledným úsmevom odišiel.

"On je v poriadku, nie?" opýtal sa Louis hneď ako sa za ním zatvorili dvere.

"Je. Len má imaginárnu partnerku, ktorá sa volá Izrael. Teda on ju tak volá. A imaginárna je teraz, no ja si myslím, že žila v jeho minulosti. No tomu zase neverí jeho doktor a po niekoľkých testoch ho poslal sem."

"Takže má imaginárnu priateľku, no ty si myslíš, že predtým žila a zomrela?"

"Myslím si, že ju tak strašne miloval, že aj po jej smrti ju nedokázal opustiť. Aj keď je ťažké si predstaviť takú silnú lásku."

"Pretože neexistuje."

"Existuje." povedala som mu aj keď je to niečo čomu som sama neverila, pokiaľ som nespoznala Georga.

"Neexistuje."

"Existuje." stála som si tvrdo za svojím.... Že toto hovorím práve ja.

"Kto je ďalší?" povedal, aby zastavil tento nezmyseľ.

"Vincent." povedala som krátko.

Louis ani nevie aký zážitok ho čaká.

"Vincent? Ten ti poradil ako máš pomenovať papagája? Podľa mňa, horšie meno ako Vincent už nenájdeš. Keďže Hugo si už použila. A možno je voľný ešte  Ludvik alebo také niečo...."

"Neboj sa....po stretnutí s Vincentom ťa prejdú urážky." povedala som s úškrnom na mojej tvári.

"Nie je to nejaký vrah, že?"

"Vrah? Nie...iba viedol jednu úspešnú banku. A potom sa prepracoval...V tomto prípade môžeme vyslovene povedať, že ho zničili peniaze."

Len v inom zmysle slova ako teba.

"Prepracoval? A čo teraz?"

"Preplo mu. Jednoduchý termín, ktorý vyjadruje presne to, čo sa s ním stalo. A to čo pretrváva..."

Ozvalo sa klopanie na dvere a ja som sa rýchlo otočila na Louisa.

"Nespomínaj kaktusy. Môžeš povedať čokoľvek, no hlavne nespomínaj kaktusy, dobre?" opýtala som sa a Louis mi odpovedal prikývnutím.

Za chvíľu sa rozleteli dvere a vnútri sa ocitol Vincent s jeho doširoka otvorenými očami a vystresovaným výrazom. Niekedy je mi až ľúto ako sa trápi. Viem, že neustále trpí nejakými úzkosťami a lieky odmieta. Niekedy mu musím navrhnúť ísť sa zhúliť.

"Dobrý d-kto je to." zastavil sa, a úplne sa prestal hýbať s pohľadom upretým na Louisovi. To sa často nestáva, pretože on je typ človeka, čo sa musí stále hýbať. Zrejme zvyk z jeho práce.

"To je Louis. Hovorila som ti o ňom ak si spomínaš."

"Nie, to je jedno. Má rád kaktusy? Vlastní nejaké?" začal mlieť ako vždy. Ešte si ani nesadol.

"Nie, nemá rád kaktusy a ani žiadne nevlastní."

Na Vincentovej tvári sa objavil trochu pokojnejší výraz a prešiel k sedačke na ktorú si sadol.

"Tak? Ako sa cítiš dnes?" pozrela som naňho so štipkou nádeje. Možno sa jeho stav raz zlepší, aj keď bez liekov o tom pochybujem...no odmietnuť je jeho právo. 

"Zle. Zle zle zle. Nemohol som sa sústrediť na moje výpočty, pretože pokiaľ by som počítal, nemohol by som ich sledovať."

"Vinecent," povedala som s miernym výdychom. "Prečo tie ka-rastliny, prečo tie rastliny jednoducho nevyhodíš?"