"Ahoj Louis." pozdravila som ho, keď už som mala batoh na chrbte a chcela vyjsť z triedy. Konečne je koniec vyučovania, aj keď čo je lepšie, práca alebo škola? Aspoň, že je dnes už Piatok.
Louis mi zakýval, no zachviľu sa mu rozžiarila tvár a hneď sa rozbehol za mnou.
"Zabudli sme sa dohodnúť kedy a kde sa stretneme."
A nezabudol. Tak som dúfala, že zabudne na to, že máme trénovať aj dnes. Teda ja...Normálne ho teraz ľutujem. Asi budem musieť pripomenúť riaditeľke, že aj on si niečo zaslúži za to čo robí.
Trávime spolu skoro každé poobedie, alebo večer, podľa toho ako pracujem. A dnes som dúfala, že budem mať voľno.
"Musíme aj dnes?" opýtala som sa ako malé dieťa.
"Je to už za týždeň a polovicu z toho sme stále neprešli."
"Čo znamená, že to už aj tak nestihneme, takže sa na to môžeme vykašlať!" prehlásila som s hraným nadšením.
"Daisy." varoval ma.
"Louis, aj tak to nemám šancu vyhrať. Ak to nepokašlem v tomto kole, určite v tom ďalšom, alebo v tom poslednom." povedala som monotónne, stále sa snažiac z toho vykrútiť.
"Ako môžeš byť stále taká negatívna! Skús konečne myslieť trochu pozitívne! Iste,že to vyhráš. Ak nie ty, kto iný?" hovoril s nádejou v očiach. Keby len ten vedel.
"Všetci tí, čo sa na to pripravovali tak tvrdo, že si všetky tie otázky prešli 2-krát."
Klamstvá. Zase iba klamstvá.
"A presne preto ideme dnes trénovať." povedal a ja som iba porazenecky vydýchla. Odkedy je Louis viac zodpovedný ako ja?
"Daisy? Nechcela....nechcela by si dnes prespať? Všetci išli k tete na predĺžený víkend, tak by si možno mohla-"
"Rada prídem." povedala som rýchlo, lebo som si všimla koľko je hodín a ja už meškám do práce.
Ale aj tak by som sa mala zamyslieť nad tým, či to bola lož, alebo nie.
Asi án-nie? Sama neviem.
"Tak ťa budem čakať." usmial sa Louis a ja som bola až prekvapená aký je šťastný. Bolo mu to vidieť dokonca aj v očiach.
"O siedmej." povedala som ešte a rýchlo zmizla z triedy.
Súhlasila som iba preto, aby som mohla rýchlo odísť?
Alebo možno chcem ísť naozaj....
Blbosť. Veľmi dobre som vedela, že keby poviem nie, Louis by aj tak argumentoval dokedy by som nesúhlasila. A má pravdu, potrebujeme si prejsť ešte veľa otázok, aj keď sa mi pekelne nechce.
Vlastne sa mi nikdy nechce, ale to už je vedľajšie.
Otvorila som dvere školy a veľmi rýchlym krokom vyšla von. Nemám rada, keď meškám, ale teraz to vlastne ani nie je moja chyba, nie?
No každopádne som zvedavá, či za chybu budem považovať dnešný večer.
A vlastne dnešný večer a aj noc.
Oh. Je mi jasné, že toto budem ešte ľutovať.
. . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Zodvihla som ruku a zaklopala na Louisove dvere.
Samozrejme som dnes celú moju pracovnú dobu využila na to, aby som v ružovej zástere pekne rozmýšľala nad tým, prečo do riti som súhlasila.
YOU ARE READING
180°
Fanfiction"Myslíš si, že si vtipný?" "A ty, že si dobrá v skrývaní citov?" #BuďmeŠťastní
