180°

On-41.časť

 Prepáčte, že meškám! Snáď vám toto bude stáť za to :D

. . . . . . . . . . .

Louis:

"Louis, teraz nemôžem." povedala Daisy hneď ako som otvoril dvere do jej ordinácie.

A to som zrovna dnes prišiel až o desiatej. Celý čas sa sťažuje a keď spravím čo chce, zase je zle.

Ženy.

Aj keď je pravda, že to nebolo ani tak kvôli nej a tomu čo chce, ale kvôli tomu, že sa mi dnes dobre spalo. 

Prvý krát za veľmi veľa mesiacov sa mi dobre spalo. Kto by som bol, aby som vstával o šiestej.

"Uh...ale ja tu teraz mám byť. Si za to platená."

"Nie. Mal si tu byť o 6. Nie teraz." pozrela sa do papierov, čo mala pred sebou a chvíľu sa v nich hrabala.

No čo. Mne dnes náladu nepokazí.

Zavrel som za sebou dvere a prešiel ku sedačke, na ktorej vždy sedávam. Stále som ju sledoval, až dokým sa neupokojila.

"Za chvíľu je tu Alessandra, ale mali by sme zrejme vyriešiť isté veci." pozrela sa na mňa a na chvíľu všetko odložila.

To sa mi nepáči....

"Áno?"

"Prešiel si ďalšiu fázu...veď som ti to hovorila. Nechceš vedieť, čo pokračuje?" založila si ruky na hrudi.

"Nie?"  vyslovil som pomaly, no keď som videl výraz na jej tvári... "Áno, áno. Vlastne áno, chcem."

"To som si myslela." usmiala sa. "Takže ďalšia je uzmierenie. Už som sa ťa to chcela opýtať skôr, ale nikdy sme sa k tomu nedostali...." 

Nedokončila vetu. Ak niekto nedokončí vetu, vždy je to zlé.

"Áno?"

"Čo rodina? Rozprávate sa spolu? Ste v pohode?" pozrela sa na mňa s nádejou v očiach.

A  tu to je.....

"Uh...no sme v pohode. Teda jedna sestra sa so mnou nerozpráva, lebo som ju odmietol podporovať v ....no neviem ako to nazvať. Jednoducho som jej vysvetlil, že nikdy nebude mať nič s Harrym aj keby hocikto z nich ako chcel. A tak..." odvrátil som od nej zrak a pozrel sa na dvere.

"Koľko si ich nevidel?"

Do riti.

"Tak 2 roky." pošepkal som a sklopil zrak.

"Takže v pohode....nemal si sa pozrieť na dvere. To ťa prezradilo....bolo z toho jasné, že mi klameš, alebo nechceš povedať pravdu."

Dvere.....Vážne??

"Uhmm."

Dobre. Teraz vážne neviem čo mám povedať.

"Pôjdeš za nimi."  vyslovila z nenazdania.

"Čo? Ja tam nemôžem len tak ísť!"

"Tak tam pôjdem s tebou. Doncaster nie je až tak ďaleko a ja sa tam nejako zabavím."

No...

"Lenže ti uchádza taká maličkosť. Oni už nebývajú v Doncasteri."

"A kde?" 

No to by chcela vedieť...

"V Severnom Írsku."

"Čo?" tentoraz je na jej tvári výraz, čo je na mojej skoro konštantne.