180°

On-45.čast

"Fajn." vydýchol Harry. "Vieš čo mu chceš povedať?" opýtal sa, keď už sme sedeli v aute pred mojim domom.

"Nie." úprimne som odpovedala.

"No ani ja by som nevedel. Ten idiot ti zavolá po dvoch týždňoch a potom si zmení číslo bez toho aby ti to povedal."

No...cesta autom bola dosť dlhá na to, aby som to Harrymu povedala.

"Byť tebou, moc ho nesúdim. Aspoň som o ňom nepísala pesničky."

"Ale on o tebe áno." sladko sa usmial aby tomu dodal ten správny efekt...ugh.

"Dobre. Šetri si urážky na budúci krát." povedala som a začala otvárať dvere. "Ďakujem za zvezenie." dodala som ešte a vyšla.

"A objatie nebude?" vystrčil spodnú peru.

"Ja sa neobjímam." povedala som na oko vážne.

A potom sme sa iba zasmiali a rozlúčili.

Kto by bol povedal, že vydržím v Harryho prítomnosti tak dlho bez toho aby som bola zhnusená z jeho sladkosti.

No...asi si budem musieť zvyknúť.

S hlbokými nádychmi som pomaly vyšla hore schodmi až do môjho bytu.

Odomkla som a vošla.

A Louis tu nie je...

Teda, všade v byte je tma a nepočujem nič.

Nikde nevyžaruje žiadne svetielko z mobilu a Hugo je nezvyčajne potichu na to, aby tu bol niekto cudzí.

Tak tu asi nie je.

A môžem si za to sama.

Hlavne, že som to Alessandre pred nedávnom hovorila.

Odpusť, lebo ťa to bude mrzieť.

A čo ma to teraz? Mrzí.

Ale ja som mu odpustila...veľmi skoro. A aj tak je neskoro.

Možno som aj tušila, že sa to stane. Len ma ovládol môj hnev a odišla som.

Kedy si konečne prestanem kaziť život.

Vydýchla som a po tme prešla do obývačky k Hugovej klietke.

Teraz nechcem svetlo....tma je omnoho ukľudňujúcejšia.

Hneď ako som prišla ku klietke som počula Huga vyletieť a o chvíľu už sedel na pletive, ktoré je pri mne.

Cez okná presvitalo svetlo z mesiaca a tak som videla jeho farebné perie.

"Tak....a zase sme tu sami." pošepkala som a oprela si hlavu o jeho klietku.

Možno to stačí nechať trochu uležať a zajtra bude lepšie. Zavolám mu a ospravedlním sa, že som zdrhla.

No a možno to nevyjde a už sa nikdy ne-

"Ja som tu." zaznelo monotónne z gauča.

"Louis?"

"Nechala si v tvojom byte snáď čakať niekoho iného?" 

"Louis!" poslepiačky som prebehla ku gauču a hodila sa naň.

Louis sa posadil a vďaka nočnému svetlu som videla jeho obrysy a mohla ho objať.

"Takže sme v pohode?" opýtal sa s nádejou v hlase a ja som ho radšej pobozkala akoby som mu mala odpovedať.

"Budem to brať ako áno." jeho úsmev bol cítiť z jeho slov, čo ma iba prinútilo objať ho silnejšie.