180°

Ona-20.časť

"Prečo si to spravil?" povedala som cez zaťaté zuby hneď, keď sme sa odtiaľ dostali. Momentálne sme na ceste na miesto, ktoré som chcela Louisovi ukázať, ale neviem, či ho nezabijem skôr, ako sa tam dostaneme.

"Čo?"

"Prečo si to spravil, pred všetkými." dodala som. Ani nemôžem vyjadriť aká nasraná som naňho práve v tejto chvíli.

"Hanbíš sa za mňa?"

"Čo? Vadí mi, že všetci ľudia uvidia, ako si ma pobozkal, nie to, že ťa uvidia so mnou."

"A prečo ti to tak veľmi vadí? Veľmi dobre si vedela, že to spravím!"

"Ako som to asi mohla vedieť? A vadí mi to preto, že to vyzerá, ako by si to spravil iba kvôli nejakej blbej show! Rozmýšľal si vôbec?" zakričala som a prešla cez cestu.

Je mi absolútne jedno, či ma nasleduje, alebo nie.

"Ty si nepočula tú pesničku? Spieval som ju pre teba! To si mohla pochopiť ty génius!"

"Kričíš po mne? Vážne? Mali by sme si ujasniť, kto je tu na koho nahnevaný!"

"Ja nemám byť? Práve som ťa pobozkal! Pobozkal. A ty sa tváriš, ako by sa to ani nestalo a namiesto toho sa tu hádaš o tom, aký bol môj zámer. A pri tom to veľmi dobre vieš!" povedal tak isto nahlas ako ja predtým. Zrýchlila som, aj keď neviem prečo. Nemôžem sa ho striasť ani nič iné, takže predpokladám, že to je iba môj hnev.

"Ja nehľadám zámer!"

"Tak o čo sa tu snažíš? Utekáš sama pred sebou?" opýtal sa a ja som mala chuť prikývnuť. Áno, utekám sama pred sebou, pretože ma Louis pobozkal a ja som necítila žiadny odpor, ani nechuť. Skôr niečo iné, čo nedokážem pomenovať ani vysvetliť.

"Prepáč." povedal rýchlo. "Nevedel som, že ti to bude vadiť." povedal potom normálnym hlasom, čo v tomto momente znelo, akoby šepkal. Hlavne potom, ako sme po sebe vrieskali a bolo nám v podstate dosť jedno, že sa za nami otočil každý druhý človek.

"Mne...mne to nevadilo. Len som čakala, že keď už to spravíš, bude to iné."

"Iné?" opýtal sa a aj keď sme po sebe už nekričali, ja som stále odmietla spomaliť. Kvôli tomu, že sa teraz extrémne hanbím a aj pred tým sa snažím ujsť.

Niekedy sa cítim ako nejaký psychopat. Z hnevu na hanbu...Kam sa dostanem odtiaľ?

Asi to radšej nechcem vedieť...

"Proste.....iné. Výnimočné. S tebou je vždy všetko výnimočné, teda aspoň pre mňa a-"

A nedokončila som, pretože sme zahli za roh a do mňa niekto vrazil. Alebo skôr ja som niekoho zrazila.

Moje šťastie....

Až potom som si všimla, že to bola nejaká stárá žena, ktorú som poslala k zemi.

Nemám síce rada starých ľudí, ale tejto mi prišlo naozaj ľúto. A prišla mi povedomá. Ale ani nie vzhľadom...skôr taký pocit.

Rýchlo som sa zohla, aby som jej podala ruku a ona ju prijala, bez akéhokoľvek nadávania, čo by som teda nečakala.

Pomohla som jej vstať a potom som si všimla jej tvár. Respektíve, až potom som videla celú jej tvár.

A prestala som dýchať.

Pohľad na mojej tvári musel byť zrejme neskutočne odstrašujúci, pretože na mňa zúžila oči. Už som čakala, že sa opýta, či som v poriadku.