180°

(pseudo) 47.časť

"Mohla by si vyložiť ešte túto krabicu prosím?" zavolal na mňa Louis z kuchyne.

Našej kuchyne.

Našej novej kuchyne.

"Prepáč Lou, ale musím sa ponáhľať. Tiež nechápem, prečo chce ísť nakupovať o 9 ráno. A prečo ty chceš ísť vybaľovať v ten istý čas.... ste sa dohodli, že ma dnes pochováte?"

"Nedohodli. Ale som si istý, že nakupovanie s Harrym sa o tom postará."

"Nakupovanie s Harrym o 9 ráno si chcel povedať."

"No neviem či sa tam tak rýchlo dostanete." zasmial sa a prišiel ku mne.

"Kam ako? Nemôže to byť tak ďaleko....niekde v centre, nie? Povedal mi, že v centre."

"Opýtal by som sa, akého mesta." znova sa zasmial a preniesol krabicu z chodby kde som stála a obliekala sa späť do kuchyne.

"Ako akého mesta?....prisahám, že ja s ním nikam inam nejdem."

"Prehrala si stávku...a súhlasila si, že s ním pôjdeš nakupovať. Podmienka nebola, že to musí byť v Londýne."

"To. Nemyslíš. Vážne." zavrela som oči a tresla som sa rukou do hlavy.

"Je to Harry...a s tým ako ho neustále urážaš, musela si čakať, že niečo takéto príde." usmial sa keď sa znova vrátil do chodby.

"Poď sem." povedala som potichu a objala ho. "Maj pekný deň. Ja už musím." šepla som a vtisla mu bozk.

Po ešte asi ďalších troch som sa od neho konečne odtrhla a vyšla von, kde už ma čakal Harry.

Otvorila som si dvere a sadla si na miesto spolujazdca.

"Dobré ráno." usmial sa ako vždy. Prisahám, že nechápem ako môže byť taký šťastný, že je to ešte vidieť aj v jeho očiach.

Aj keď aj ja som šťastná....len to zrejme neprejavujem takto skoro ráno.

"Neznášam ťa." bolo prvé čo som mu povedala. "Musela som vstať o siedmej a to je sobota! A navyše sa teraz dozviem, že zrejme budem musieť niekam cestovať, lebo mladý pán nemôže nakupovať v Londýne."

"Louis je už hore? Myslel som, že spí...inak by som šiel dovnútra."

"Neskoro. Späť k tomu, kam teraz ideme."

"Kam ideme?"

"To sa pýtam ja! Nestačí, že som musela vstávať o dve hodiny skôr, aby som vyzerala aspoň spolovice dobre ako ty, ešte sa budem musieť niekam trepať! Tak mi povedz aspoň kde."

"Awww," usmial sa na mňa a jeho jamky sa prominentne ukazovali. "To bol najkrajší kompliment aký mi kto kedy dal."

"Vážne....ako to robíš, že vyzeráš tak dobre?" opýtala som sa ho.

"Na teba je asi fakt skoro, čo?" zasmial sa a naštartoval.

O chvíľu sme vyrazili a nastalo ticho, keďže ja som mu už naozaj nemala čo odpovedať.

"Máš rada Paríž?" opýtal sa Harry keď konečne vyšiel na hlavnú cestu.

"Prosím povedz mi, že neletíme do Paríža."

"Povedal by som ti to, ale ja nikdy neklamem...."

"Vážne, Harry? Vážne?"

"Paríž je super! A keď nakupovať, tak nakupovať."

"Neberieš to príliš vážne?"

"Ja rád nakupujem," mykol plecami.

"To som si všimla. Máš viac oblečenia ako ja a Louis dokopy."