180°

(pseudo) 46.časť

"Prestaň! No tak pusti to!" zakričala som sa to dvojročné dieťa, ktoré sa hralo s Hugovou nožičkou.

Chudák, papagáj. Neviem, či viac ľutujem jeho, alebo seba.

"No tak pusti ho! Pokúše ťa a zase budeš plakať!"

Plakať? Revať ako keby jej išli vyoperovať obličku a predať ju.

"Louis, prosím." zmenila som svoj tón na prosiaci a konečne odtrhla to dieťa od Hugovej klietky. 

Ten okamžite prestal škriekať a odletel.... No a malej Poppy to prišlo extrémne vtipné.

Mal by ma detský smiech zahriať pri srdci? 

Mal. Ale nerobí to.

"Áno láska?" ozval sa Louis po chvíli z kuchyne a keď som ho zbadala, neušiel mi ten jeho nechutný úškrn.

"Ešte raz to povieš, tak-"

"Čo? Hodíš po mne dieťa?" zasmial sa a prehodil si utierku čo mal v ruke cez rameno.

"Nie. Obrúčku." zagánila som naňho. "Ó počkať. To by som najprv musela nejakú mať." podpichla som ho.

"Znova? To nie je môj problém, že si ma odmietla. Pred publikom asi 50 000 ľudí." posledné slová precedil cez zuby a vo mne to vyvolalo smiech.

Louisove žiadanie o ruku je moja najobľúbenejšia spomienka.

"Príde ti to smiešne? Radšej by som sa pozrel, čo práve robí Poppy." povedal a ja som v tom momente otočila hlavu za jej zvukom chichotu.

A čo sa stalo? 

Všetky papiere, prisahám všetky...každý jeden spis ležal kde? No kde? 

Na zemi.

"Ja neznášam deti." vydýchla som potichu a utekala za ňou.

"Vieš čo si myslím? Že ty máš deti rada, len máš strach, že ich nezvládneš." predniesol Louis vážnym tónom.

"Ospravedlň ma, ale ja som tu psychológ. A teraz to choď dovariť." ukázala som na kuchyňu.

"A nie len psychológ. Miesto generála si tiež úspešne obsadila." usmial sa a v tom momente som sa za ním rozbehla.

"Dnes si nejaká rozbehaná." ľahko sa mi vyhol.

"A ešte k tomu mám vraždiacu náladu." usmiala som sa a kráčala som k nemu bližšie.

"Čo, volal Harry?" uškrnul sa Louis a ja som jeho zápästia uväznila v mojich rukách.

Priblížila som sa nebezpečne blízko s očami zúženými na štrbinky.

"Volal." pobozkala som Louisa. "Už tretí krát za tento týždeň." odtiahla som sa a vydýchla.

Neznášam toho smrada.

"A čo tentoraz? Tvoj mobil to prežil?" začal sa smiať.

"Mobil áno. Ale tvoj kamarát to neprežije ak mi ešte raz zavolá a bude sa mi vysmievať."

"Prehratá stávka je hold prehratá stávka." mykol plecami Louis a vrátil sa k vareniu.

A ja som išla späť, naháňať to malé monštrum.

"Ešte som ju neprehrala!" zakričala som. "Ešte stále bývam vo svojom byte." 

"Lenže ak ti to uchádza, my už zariaďujeme náš byt. Podľa mňa má plné právo sa cítiť ako víťaz."

"Aby som si to náhodou nerozmyslela." vzala som malú na ruky a trochu ňou natrásala.

Ja neviem čo mám s tým dieťaťom robiť.